Deväťdesiatdvaročná Margita Kudlová zo Sekúl nie je obyčajná babička. Z úprimného pohľadu jej sála láska a dobro. Trápi ju len jediné. Aby nevedome niekomu vôkol seba neublížila. Jej vnučka – dramaturgička, producentka a riaditeľka módnej televízie Gabriela Ruman svoju starenku neustále podporuje a teší sa zo spoločných chvíľ.
Všetky prázdniny a víkendy zvykla tráviť Gabriela spolu s bratom Romanom u svojej starenky. Tá im vytvorila teplo domova, ktoré spoločne udržujú dodnes. „Brála sem to všetko s láskú. Keď aj neposlechli, byla semráda, že ich mám,“ hovorí o svojich blízkych pani Margita.
Na radosť pre ľudí a pre Boha
Vzájomná súhra medzi vnučkou a babičkou je cítiť na široko-ďaleko. Kráčajú spolu s noblesou a sebe podobným úsmevom. Starenka sa venovala svojim vnúčatám odmalička: „Bola som vždy rada, keď u mňa trávili čas. Aj keď neposlúchali, ale to veru nebolo často. Poslúchali ako hluchý za dverami. Zvykli sme spolu aj variť. Vravievala som im, nech si nešpinia tie malé ručičky, ale oni chceli pomáhať. Bola som rada, keď som im stihla dobre navariť, ale deti to mali radi pekne naservírované.“ Najradšej mali domáce „ovarované“ rezance, fazuľovú polievku a lekvárové buchty. Gabi najradšej spomína na zvyšok cesta, s ktorým si mohla robiť, čo len chcela. Pekné spomienky má aj na okolie domu, do ktorého k starenke chodievajú dodnes: „Za domom je humno a pole, na ktorom sme si s bratom mohli pestovať svoju zeleninu. To sa mi veľmi páčilo.“ Starenka sa snažila svoje vnúčatá vychovať dobre, tak, aby z nich boli láskaví ľudia: „Na radosť pre ľudí aj pre Boha. Neviem, či som ja k nim bola dostatočne dobrá, snáď áno.“
Ja už nič nerobím, aspoň nič nepokazím
Starenka je veľmi pracovitá žena, zvyknutá usilovne robiť na poli aj v domácnosti. Robota ju vždy bavila. Napriek vysokému veku sa krásne drží v zdraví, i keď sama tvrdí, že pribúdajúci vek na sebe dennodenne cíti: „Ja už nič nerobím, aspoň nič nepokazím. Ani do kostola nechodím, lebo nevládzem. Veľmi rada sa modlím doma. Inšie mi už neostáva, iba sa modliť. Za zdravie a za moje decušky.“ Keď mala osemdesiat rokov, dopriala si ešte zájazd do Ríma. Videla Lurdy a navštívila mestečko Mariazell. Zaujímavosťou je, že pani Margita chodí v kroji celý život, iné oblečenie ani nemá. Práve kroj je to, v čom sa cíti najlepšie, doslova „ako doma“. Má kroj na pole, do kostola aj sviatočný. Kedysi existovali aj ženy – tzv. obliekačky, ktoré pomáhali iným ženám, dostať sa do kroja. Nebolo to vôbec jednoduché. Gabi s láskou spomína na sviatočné chvíle, ktoré zvykla u nej tráviť: „Stôl sa prehýbal od dobrôt, ktoré pre nás vždy pripravila. Napečené a navarené ako pre sto ľudí, a tie chute a vône…“ Nechýbalo údené mäso, kysnuté koláče aj sladké dobroty od výmyslu sveta.
Ide to aj bez sťažností
Gabriela na svoju starenku hľadí s rešpektom a vďakou: „Najradšej mám na nej jej čistú dušu. Napriek tomu, že nemala jednoduchý život, v živote sa na nič nesťažovala. A na nikoho nikdy nič zlé napovedala.“ Ešte aj, keď bolo evidentné, že jej niekto naozaj poškodil, starenka mávla rukou a tvrdila, že on to tak zle určite nemyslel. Má veľký zmysel pre poriadok a čistotu, ktorú dostala do vienka aj Gabi. Okrem toho majú spoločnú ešte jednu extrovertnú črtu, nakoľko starenke sa páči práca v televízii. Sebakriticky a s humorom však o sebe hovorí, že nie je taká preškolená a múdra, aby ju tam vzali. Je obdivuhodné, ako si v takom vysokom veku udržiava pamäť: „Nemám žiadnu vysokú školu, ale rada som sa učila a hlava mi, našťastie, stále slúži.“ Na vnučku z babičky preskočila nielen fyzická podoba, ale aj povahové črty. Vraj obe veľmi nahlas rozprávajú, a keď spolu kráčajú po Sekulách, počuť ich až na kraj obce.
Na výročie Sekúl sa povozila na motorke
Vek babičky sa blížil k osemdesiatke, keď v obci slávili jej výročie. Na oslavu zavítali aj motorkári a starenka neváhala a vyskúšala si jazdu na motorke. V živote však nebola žiadnym rebelom: „Ako malé dievča som až moc poslúchala. Taká som bola pracovitá, že som sa niekedy až zodrala od roboty, nedávala som na seba veľký pozor.“ Jediné, čo starenku aktuálne trápi je to, aby nikomu nikdy neublížila a nebola svojim blízkym na obtiaž. Pravnúčatá babička nemá, tak sa teší aj z detí, ktoré sa okolo nej vyskytnú v širšej rodine či medzi priateľmi svojich dvoch vnúčat. „Minule bola u nás moja kamarátka Jasmina Alagič so synom Sanelom a starenka dobre nerozumela jeho menu. Zrazu zvolala, že chlapček sa volá Panel? Však dobre, každému, ako sa páči,“ spomína so smiechom Gabi.
Životné piliere
Starenka sa každý deň modlí za Božie dary. Dar múdrosti, rozumu, rady, sily, vedomosti a Božej bázne. Doma má stále gramofón s platňami a spieva si od srdca. „Album Slnečný kalendár od Mariky Gombitovej viem celý naspamäť. Hrávalo nám to od rána do večera po celé letné prázdniny,“ hovorí Gabika.
Keď starenka na stretnutí so Slovenkou započula slovo hudba, začala sama od seba spievať pieseň, ktorú zvykne spievať aj svojim najbližším do telefónu, keď majú narodeniny. Najradšej má pieseň o svojej rodnej obci Sekule. Momentálne je v Bratislave u svojej vnučky, ktorá sa o ňu príkladne stará. Najväčšia obava nateraz pre ňu je, aby jej mole nerozožrali jej obľúbené kroje. Musí ich ísť teda čoskoro vyvetrať.
Týždenník Slovenka patrí k starenkiným obľúbeným periodikám: „Čo sa mi ľúbi, si prečítam, a čo sa mi neľúbi, to vynechám. Dávate tam dobré rady, od zdravia až po životné príbehy. Ľudia boli vždy dobrí aj zlí. Robila som v živote na družstve, vo vinohrade aj v skladoch. Mala som aj manžela Janíčka, veľmi bol dobrý, nového frajera už nikdy nechcem. Ten môj by mi priniesol aj modré z neba.“ Stareček Janíčko bol láskavý aj k vnúčatám. Najradšej mali, keď v dedine prebiehali hody. Najprv návšteva kostola, potom sa spoločne u starenky najedli, a sa išlo na kolotoče. Najväčšiu radosť má starenka, keď si zatelefonuje či navštívi blízkych. „O tom predsa život je, o láske a radosti,” uzatvára rozprávková pani Margita.
