Vesmírna a kozmická inžinierka Michaela Brchnelová (26) patrí medzi najúspešnejšie slovenské vedkyne v odbore astrofyzika a astronómia. Vyštudovala letecké a vesmírne inžinierstvo v Holandsku a môže sa pochváliť vlastným asteroidom. Pracovala pre európsku vesmírnu agentúru, skúma slnko, venuje sa predpovedi vesmírneho počasia. Všetko to odštartovali tri hviezdy na oblohe, ktoré si ju ako 9-ročnú úplne podmanili..
Čím vás astronómia najviac priťahuje?
Predstavte si, že ste vo veľkej tmavej miestnosti, kde je veľa veľmi malých svetielok a potom jedna obrovská lampa, priamo pred vami, ktorá vás drží pri živote, ale zároveň vám môže kedykoľvek veľmi ublížiť alebo vás aj zabiť. Tak miniete neskutočné množstvo peňazí na to, aby ste ju mohli lepšie pozorovať a študovať a aj napriek tomu, po desaťročiach, stále nemáte šajnu o väčšine procesov, ktoré v nej prebiehajú. To je slnečná fyzika v skratke. Ja si často robím srandu, že slneční fyzici neštudujú Slnko, pretože ich to baví, ale pretože ich frustruje, že tak málo vieme.
Tlie vo vás silná túžba za poznaním..
Áno, zbytok astrofyziky je podobný. Predstavte si, že po desaťročiach pokročilého výskumu zistíte, že drvivú väčšinu hmoty a energie vo vesmíre vlastne ani nepoznáme a nevidíme. Všetky vaše teórie a rovnice sú super, ale vzťahujú sa len na 5 percent toho, čo je okolo nás. Tiež zistíte, čo možno je vlastne okolo nás 11 rozmerov, nie len 4 (3 plus čas) a že existujú miesta, kde čas zastavuje. Ja si myslím, že astronómia ako veda nemôže nebyť zaujímavá a trochu frustrujúca, ak ju viete dobre vysvetliť.
Bolo to tak u vás odmalička? Aké boli vaše prvé „styky“ s vesmírom?
Asi aspoň trochu bolo. Mama mi vždy hovorí príbeh o tom, ako som sa ako malé dieťa hodila v obchode o zem, lebo som chcela lupu. Či to ale znamená to, že som reálne chcela robiť vedu, alebo som si len ako dieťa na niečom potrebovala vybiť zlosť je ťažké povedať. Potom, keď som mala asi 9 rokov som sa rozhodla, že chcem začať chodiť na astronomický krúžok. Videla som raz cestou do reštaurácie na oblohe tri perfektne zarovnané hviezdy na jednej priamke a strašne ma to potešilo a chcela som vedieť, ako sa volajú. Začala som si to hľadať na internete, ale pochopiteľne, v roku 2005 ešte Google nebol tým, čím je dnes a zadať doňho “tri hviezdy na jednej priamke” po Slovensky moc nefungovalo. Začala som si teda veľa o hviezdach čítať a až to skončilo pri tom, že som sa zaregistrovala na astronomický krúžok v Bratislave.
A ten vás priviedol až k vlastnej planétke medzi Jupiterom a Marsom s názvom 31462 Brchnelova. Mať vlastný asteroid v 26-tich rokoch, to sa len tak nevidí. Ako by ste charakterizovali svoju životnú cestu?
Na univerzite sme počas štúdia na motiváciu používali motto “embrace the suck” a mám pocit, že to celkom dobre vystihuje aj môj prístup k životu. Samozrejme, na rozdiel od mnohých ľudí mám v živote veľa privilégií, ale aj keď sa predo mnou nejaká ťažkosť alebo výzva naskytne, snažím sa si to stále nejak užiť alebo sa z toho niečo aspoň naučiť (aj keď sa možno popritom budem celý čas nahlas sťažovať). Okrem toho, keď sa do niečoho “zažeriem”, čo sa stáva celkom často, tak je naozaj ťažké ma od toho odradiť, dokým to buď nedosiahnem, alebo nemám pocit, že som do toho dala naozaj všetko. Tieto dva princípy mi v živote dosť pomohli dosiahnuť fajn ciele a mať dobré výsledky, či už na súťažiach alebo potom na univerzite a v práci. Mimo toho si nemyslím, že je moja životná cesta nejak špeciálna. Robím, čo ma baví a snažím sa robiť veci, ktoré majú zmysel. Väčšina mojich kamarátov nemá po nich pomenované planétky a stále mám pocit, že majú podobné motivácie a hodnoty ako ja, čo je zrejme v živote to najdôležitejšie, aspoň teda pre mňa.
Kto vás najviac v živote podporuje?
Čo sa týka podpory, tak určite rodina, priateľ a kamaráti. Ja sa veľa sťahujem, čo je pri vede normálne, ale práve preto je veľmi dôležité mať okolo seba ľudí, s ktorými vzťahy dokážu fungovať aj na diaľku, či už to je cez sociálne siete alebo cez Skype. Ja som v tomto mala veľké šťastie, že mám takýchto super ľudí okolo seba veľa. Napríklad, keď sa náhodne objavím v Bratislave, moji kamaráti zo strednej si takmer vždy zvládnu nájsť čas stretnúť sa a aj keď sme sa niekedy nevideli už mesiace, vieme sa rozprávať, ako keby sme sa naposledy stretli včera. Moji rodičia nás pravidelne chodia navštevovať alebo sa niekde stretneme na pár dni náhodne v Európe a ideme na výlet. Je to super a strašne to mentálne pomáha.
A kde naberáte motiváciu ísť stále vo vede ďalej?
Keď som bola malá, asi to bolo o nejakej tej intelektuálnej stimulácii a zábave. Je sranda robiť na vedeckom projekte a ísť s ním potom do zahraničia a snažiť si tú svoju prácu nejak obhájiť, zatiaľ čo sa tiež snažíte prechádzať školu. Človek v jednom momente pláva v bazéne v hoteli v Los Angeles po tom, ako ho práve 8 hodín grilovali top vedci z amerických univerzít a o moment neskôr sa snaží vybaviť si na písomke, či “Slávy Dcéra” napísal Kollár alebo Hodža. Je to trochu surreálne a určite sa nenudíte. Dnes je tá motivácia asi skôr o tom, že vidím, koľko vecí v spoločnosti okolo nás treba zlepšiť a chcem mať pocit, že k tomu aspoň nejako prispievam.
Vyštudovali ste letecké a vesmírne inžinierstvo v Holandsku, momentálne žijete v Belgicku, kde si robíte doktorandské štúdium. Čím vás ešte iným krajiny Beneluxu zaujali a viete si tam predstaviť svoju budúcnosť?
Belgicko aj Holandsko sú pre mňa super krajiny na život. Je to tu dobre zorganizované, veci poväčšine fungujú, väčšina ľudí rozumie po anglicky a s Holanďanmi aj Belgičanmi sa mi darí ľahko skamarátiť a komunikovať. Sú to otvorení ľudia, ktorí sa nebránia cudzincom a viete si k nim celkom ľahko nájsť cestu. Síce tu dosť často prší a fúka, ale ja to beriem pozitívne, že ma to aspoň poriadne zobudí, keď v tom daždi a vetri ráno bicyklujem 20 minút do práce. Tiež sa tu niekedy ľudia zo zahraničia divia, že sa tu na univerzitách treba veľa učiť, ale keď je vonku škaredé počasie 24/7, verte mi, ide to celkom ľahko.
Viete si predstaviť zostať v Belgicku natrvalo?
Belgičania ako národ fungujú na hranolkách, wafflách, pralinkách, pive a bicyklovaní. To je životná filozofia, s ktorou sa ja a aj priateľ vieme celkom stotožniť. Či tu ostaneme aj naďalej záleží na pracovných príležitostiach. Pokiaľ by sa nejaké také dobré naskytli, určite by mi nevadilo usadiť sa či už v Holandsku alebo vo Flámsku (severná časť Belgicka), keďže po Holandsky už aj tak rozumiem.
Získali ste ako jediná Slovenka štipendium Amelia Earhart Fellowship, bolo ťažké sa k nemu dostať?
Samozrejme, že človek musí mať niečo na CV, ak chce mať šancu takéto štipendium dostať. Potom tiež treba mať dobre stanovený cieľ a mať za sebou supervízorov a šéfov, ktorí vám napíšu dobré odporúčania. Myslím, že by sa definitívne viac dievčat zo Slovenska malo o to pokúsiť. Je možné, že nám jednoducho na Slovensku chýba povedomie o tejto cene. Na rozdiel od väčšiny akademických štipendií, AEF vám dá na ruku 10 tisíc eur a nechá vás ich využiť podľa svojho rozhodnutia, čo vám samozrejme dáva dosť veľa slobody. Mne tieto prostriedky veľmi pomohli ďalej sa venovať popularizácii vedy a ďalej publikovať v odbore inžinierstva, aj napriek tomu, že teraz robím skôr astrofyziku. A samozrejme, zisk takejto ceny vás aj dosť podporí mentálne, lebo vidíte, že očividne aspoň niečo stále robíte celkom dobre.
Sú ženy pôsobiace v astronómii dostatočne sebavedomé? Stretávate sa s tým, že im chýba dravosť akú majú muži alebo nie?
Už 5 rokov učím prvákov a druhákov na vysokej škole a z toho vidím, že na začiatku univerzity naozaj niektorým babám to sebavedomie chýba. Je to pochopiteľné. Je ťažké zvyknúť si na ten úplne iný spôsob komunikácie aký väčšinou používajú muži, a hlavne v inžinierstve, kde ste mužmi naozaj obklopení. Napríklad, veľa krát vidím, že baby majú ťažkosti presadiť si svoj názor v skupinových projektoch, lebo nie sú väčšinou v komunikácii a dohadovaní sa tak agresívne ako chalani. Ale po prvom/ druhom roku si tie baby väčšinou zvyknú, aspoň teda tie, čo na univerzite ostanú. Ja som si to tiež všimla sama na sebe. Keď som mala počas univerzity niekedy viesť skupinové projekty, všimla som si, že som dosť zmenila reč tela a aj intenzitu a tón svojho hlasu. Je to prirodzené a treba sa k tomu postupne prepracovať, aspoň teda dokým tá balancia v inžinierstve a vede nebude trochu lepšia.
Máte radi aj typicky ženské radosti? Móda, kozmetika..
Fúha, to je ťažké povedať. Nepovedala by som, že si zrovna užívam kozmetiku, ale na rozdiel od priateľa viem rozlíšiť šampón od mydla alebo pleťového mlieka. Čo sa módy týka, tam mi nevadí tráviť čas nakupovaním, ale aj keď je nejaká vec veľmi pekná, musí byť stále praktická, keďže u nás sa všade bicykluje a vonku je väčšinou hnusne. Kabát, kabelka alebo topánky, ktoré ľahko premoknú, sú vám v Belgicku alebo Holandsku na nič (ak vynechám tých 5 pekných dní v roku). Tiež, sukne a šaty sú super, ale 80 percent štýlov a strihov sa vám počas jazdy na bicykli buď vyhrnie alebo zasekne v kolese. Navyše, akékoľvek bledé oblečenie hlavne na spodnej časti tela si môžete po jazde na bicykli rovno radšej vyzliecť keď je vonku blato alebo prší (čo je znovu drvivá väčšina času).
Bicyklovanie je váš hlavný dopravný prostriedok. Viete byť aj lenivá? Ako u vás vyzerá ideálny víkend?
Pre mňa, ideálny víkend by bol asi na horách alebo celkovo niekde v prírode. To je jedna vec, ktorá mi tu veľmi chýba (Belgičania a Holanďania volajú Ardeny hory, ale ja s tým teda moc nesúhlasím). Rada chodím na túry, ideálne nech si po nich ani necítim nohy ešte dva dni. Ale naše mesto je tiež veľmi pekné, hlavne z architektonického hľadiska, takže väčšinu času namiesto túr cez víkendy chodíme po centre, kde si dáme si kávu alebo waffle alebo ideme do parku na kampus univerzity.
Máte vzory v konkrétnych ľuďoch, ktorí vás inšpirujú?
Veľa ľudí obdivujem, čo sa týka konkrétnych aspektov ich správania alebo osobnosti, ale nemám nikoho, kto je mojou inšpiráciu vo všetkom naraz. Veľkí vedci ako Hawking alebo Feynman ma vždy inšpirovali v tom, ako jednoducho vedeli ilustrovať komplexné vedecké teórie. Ľudia ako Maryam Mirzakhani mi ukázali, ako ostať skromným a pri zemi aj napriek oceneniam alebo pozornosti. Na ľuďoch ako Petra Kotuliaková zas oceňujem, že aj napriek plnému kalendáru robia čo môžu, aby stále podporovali ostatných.
Máte priateľa z fachu alebo sa venuje niečomu inému?
Z môjho fachu. Veľmi romanticky, ako správni inžinieri sme sa spoznali v noci v laboratóriu, keď sme stavali rakety v študentskom teame. Zo začiatku sme ten náš vzťah nebrali moc vážne, keďže sme vedeli, že sa potom ešte obaja budeme sťahovať po Európe kvôli stáži a v jeho prípade aj kvôli povinnej vojenskej službe, ale nejako už prešlo 6 rokov a stále sme aj tak spolu. A jeho rodičia bývajú v Grécku pri mori, takže sa nemám prečo rozísť (úsmev).
Venujete svoj voľný čas aj úplne odlišnej záľube než je vesmír? Niečo, čo by sme na vás nepovedali?
Určite! Moji rodičia mali dobrý spôsob výchovy a aj mňa a aj moju sestru posielali na všetky možné typy krúžkov. Rada hrám na hudobné nástroje, všetko od flauty cez gitaru po elektronický saxofón. Či už dobre, to je druhá vec, ale zatiaľ nás nevysťahovali. Chodím rada do hôr a keď to nejde, tak aspoň veľa behám, nech mám kde vypustiť všetku tú emocionálnu energiu z práce (hlavne počas období, keď musím učiť alebo známkovať skúšky). Niekedy sa mi nechce, ale viem, že to je dobré nielen pre mňa, ale aj pre celé moje okolie, ktoré so mnou musí interagovať. Jeden piatkový večer som tiež očividne dostala nápad prihlásiť sa na plný maratón v Osle túto jeseň, tak teraz trénujem na to. Či to bol tiež dobrý nápad zistíme až keď ho dobehnem.
Po svojom vesmírnom chodníčku si šliapete pomaly a poctivo. Máte nejaký konkrétny cieľ, ktorý by ste v astronómii radi dosiahli?
Všimla som si, že moje ciele sa menia s tým, ako dospievam a viac sa učím o živote a o svete. Ako malá som chcela mať rovnicu, len aby sa úbohí ľudia v zahraničí museli naučiť písať a vysloviť moje druhé meno. To ma dnes už samozrejme prešlo. Ako malá som tiež chcela robiť pre ESA a pre NASA. Po tom, ako som sa nakoniec do ESA dostala počas univerzity, uvedomila som si, že to je práca ako každá iná, a že to nie je o tom, kde človek konkrétne pracuje, ale o tom, že čo robí, aké má prostriedky a akých má okolo seba ľudí. Ja mám veľmi rada vedu a technológie a chcela by som nájsť spôsob, ako s nimi nejakým spôsobom pomôcť našej spoločnosti. Momentálne sa mi to celkom darí v rámci môjho doktorátu, kde sa venujem vývoju kódov na predpoveď “vesmírneho počasia”. Pozeráme sa na rôzne explózie a výrony hmoty zo Slnka a snažíme sa zistiť, či zasiahnu Zem a poškodia naše satelity, elektrické vedenia alebo narušia komunikácie. Čo budem ale chcieť robiť v budúcnosti nechávam otvorené, lebo je možné, že ma o päť rokov bude baviť niečo úplne iné než čo dnes. Možno budem o desať rokov čistiť čajky na pláži od ropných škvŕn alebo pracovať pre UNESCO. Ja len chcem, aby to bolo zmysluplné a nech ma to napĺňa. Tak uvidíme.
