Pavol Vyhlídal žije v Mníchove, kde so svojou talianskou manželkou Veronikou očakávajú príchod prvého dieťatka. Ich pokojný život však pretkali cesty na Ukrajinu, ktorej Pavol pomáha. „Pomoc je mojou formou odporu voči vojne,“ vyznáva sa odhodlaný rodák z Ružomberka.
Chaos a anarchia
Pavol žije a pracuje v Nemecku už dlhšie. Medzičasom strávil päť rokov vo Viedni, no nasledoval návrat do Mníchova. „Rakúšania sú nám kultúrne bližšie, čo sa týka mentality, morálky, vzťahu k rodine aj ku kamarátom. Nemci vyzerajú rovnako ako my, no vnútorne sú iní,“ približuje svoj život na západe. V ekonomicky silnom Nemecku sa ho vojenský konflikt silne dotkol. Nápad pomôcť ľuďom na Ukrajine prišiel hneď v úvode konfliktu. „Na začiatku vládol veľký chaos. Dobrovoľníci sa priamo zapájali do bojov a ľudia organizovali rôzne zbierky, no bolo ťažké sa v tom vyznať a nájsť si svoju cestu, ako by sa človek mohol zapojiť.“ Pavol našiel cez Facebook skupinu českých dobrovoľníkov, ktorí mali namierené priamo do zón v blízkosti frontu.
Vzal si na dva týždne dovolenku a v septembri vyrazil prvý raz na ďalekú cestu spolu s novinárom Ivanom Koribaničom, ktorý sa intenzívne zapája do pomoci krajine napádanej Rusmi. „Vtedy sme ešte netušili, čo tam ľuďom reálne chýba. Vyzbierali sme peniaze a kúpili sme dron, pretože v tom období sa vravelo, že vojaci potrebujú drony. Cez sociálne siete som našiel Ukrajinca, ktorý s nami vyrazil na cestu a mal nás sprevádzať krajinou, no na hraniciach ho otočili a ďalej sa nedostal.“ Spojku teda stratila partia hneď na hraniciach, pretože Ukrajincovi hrozilo po ich prekročení povolanie do vojny. Niesli so sebou humanitárnu a medicínsku pomoc, ktorú zaviezli českému dobrovoľníkovi Petrovi, ktorý žije na Ukrajine a dlhodobo sa venuje humanitárnej pomoci. „Všade vládne chaos. Nikoho nepoznáte, nič nefunguje a celková pomoc je založená na dobrovoľníkoch, ktorí chodia normálne do práce, takže prvé tri dni sme iba čakali na ďalších, ktorí sa pridajú,“ opisuje Pavol. Človek sedí na Zakarpatí a nevie, čo bude ďalej. Pre Stredoeurópanov zvyknutých na systém je to doslova anarchia. Dni išli ďalej a Petrovi sa vykryštalizoval cieľ cesty – Donbas.
Krajina žije konfliktom
Dron odovzdali ženijnému vojsku v Kyjeve, navštívili pyrotechnikov a príslušníka zahraničnej légie v Charkove, ktorým odovzdali výbavu a ďalší dron. Skontaktovali sa s českými a ukrajinskými dobrovoľníkmi na hranici Luhanska a Donbasu. Na prvej ceste Pavol väčšinou šoféroval, mal sa sebou aj 7 000 kilometrov. „Prvý raz som prechádzal Ukrajinou v roku 2008 ako turista. Smeroval som na Kaukaz. Realita bola vtedy úplne iná. V súčasnosti veľmi cítiť, ako krajina žije konfliktom. Prídete do Kyjeva a privíta vás odstrelený most. Bolo ho nutné odstreliť pre obranu voči Rusom. Idete cez mesto, kde sú check pointy s vojakmi, vidíte zhorené domy, miesta, kde dopadli rakety. O pár metrov prejdete ďalej, kde funguje metro, ľudia chodia do práce či do obchodu a všetko naoko funguje.“ Ukrajinci sa skrátka snažia ďalej fungovať vo svojej domovine, no desať kilometrov od nich prebieha krvavá vojna….
Stačí minimálna forma empatie
Každou ďalšou cestou Pavol zisťoval viac o tom, čo v skutočnosti Ukrajinci potrebujú. Získal potrebné kontakty. Keď funguje internet, vie sa priamo spýtať, čo presne priniesť do miest zmietaných vojenským konfliktom. „Na druhej ceste do Bachmutu – vtedy bol ešte ukrajinský, sme už brali karimatky, spacie vaky, teplé veci, zákopové sviečky, drony a celková efektivita sa veľmi zvýšila.“
Cesta z Mníchova na Ukrajinu až do cieľa trvá Pavlovi aj šesť dní, pričom tri dni cestuje na miesto pomoci a tri dni naspäť. „Mám pocit, že naša pomoc je užitočná, ľudia sú radi, že za nimi ideme a ukrajinská armáda sa už vie aj lepšie postarať o svojich ľudí, oproti tomu, ako to bolo na začiatku. Vnímam aj to, že už nemusím chodiť priamo na miesto. Dokážem organizovať aj z Mníchova.“
Proruská propaganda naberá na obrátkach
„Keď počujem takzvaných expertov na všetko, ktorí nevystrčili päty z domu od počítača a porovnám to s tým, čo som na Ukrajine videl ja, nemám slov. To, čo prežívam, sa v psychológii nazýva reaktancia a vyjadruje to, že keď počujem vymyslené hoaxy, radšej si odtrhnem od úst a hodím ďalšie peniaze Ukrajincom. Viem, s čím reálne bojujú. Ľudia, ktorí šíria niečo, čomu síce veria, no v živote na Ukrajinu nepôjdu a v Rusku boli možno maximálne v Moskve, nevedia, čo šíria. Viem si predstaviť, že ak niekto zo Slovenska nikdy nebol ani v Rusku ani na Ukrajine, nemá tušenie, čo sa tam reálne odohráva.“ Ukrajinci sú Slovákom podobní, majú k nám možno dokonca bližšie ako k Rusom.
Svetlejšia budúcnosť
Ukrajinci podľa Pavla jednoznačne zvíťazia. „Už teraz sú víťazmi. Podporuje ich celý západ, je teda iba otázkou, za akú cenu a koľko ľudí tam bude musieť zomrieť. Na východe tak budeme mať potom suseda, s ktorým si treba vybudovať normálny vzťah. Ukrajinci budú študovať na našich školách, budú u nás pracovať a žiť. V ďalších rokoch budeme mať ešte aj my čo robiť s našim prístupom.“ Radostným dôvodom, pre ktorý už Pavol fyzicky na Ukrajinu nechodí, je prvé tehotenstvo manželky Veroniky. Talianku si len nedávno zobral v krásnom prostredí pri Benátkach a dvojica sa už nesmierne teší na príchod dcérky Irenky. Raz sa dozvie o ľuďoch odvážnych ako jej otec, ktorí nemyslia iba na seba, ale na budúcnosť nás všetkých.
Transparentný účet na humanitnú pomoc pre oblasti postihnuté vojenským konfliktom: SK7309000000005197914991 – Koordinátor pomoci Ivan Koribanič
