Odmalička som chcela precestovať celý svet a medzi mojimi neskromnými snami bola aj krajina vychádzajúceho slnka. „Nereálne,“ pomyslela som si po podpise hypotéky. Niekedy v tom čase však nastúpil na scénu môj manžel so záľubou vo vyhľadávaní leteniek s chybnými tarifami a o pár mesiacov sme už aj sedeli v lietadle na trase Budapešť – Istanbul – Tokio.
Mali sme šťastie zažiť krajinu, kde sa tisícročné tradície miešajú s najmodernejšími výdobytkami vedy a techniky ešte v predcovidovom čase. Počas pandémie sa krajina pred turizmom totiž úplne uzavrela. Našťastie, od októbra minulého roka opäť otvorila brány zanieteným cestovateľom.
(Ne)tlačte sa
Máte pocit, že ste už videli a zažili všetko? V Tokiu ho stratíte behom pár sekúnd. Štrnásťmiliónové mesto vás v momente ohúri. Množstvo ľudí, s ktorými máte dočinenia je pre našinca neobsiahnuteľné. Keď vystúpite z lietadla a snažíte sa pochopiť niekoľkoúrovňovú vlakovú schému, uvedomíte si, že toto mesto je niekde úplne inde. A to ste ešte nenastúpili. „Nie, nie, nie,..“ uchechtávate sa stojac na prepchatom peróne, „Toto ten vlak nepojme!“ Kdeže,v Tokiu pracujú špeciálne vyškolení zamestnanci, ktorí dav na najrušnejších staniciach počas špičky jednoducho do dopravných prostriedkov profesionálne natlačí. Táto pozícia má dokonca svoj hrdý názov – volá sa „oshiya“ alebo „posunovač“. Pre nás turistov síce zážitok, avšak predstava dennej cesty do práce čistá hrôza. Ako nádejnú matku ma v tej dobe zaujali prívesky na taškách tehotných žien upozorňujúce na požehnaný stav majiteľky a nevhodnosť akéhokoľvek fyzického tlaku na telo nositeľky života.
Všade dobre, s priateľmi najlepšie
Radi stretávame ľudí zo všetkých kútov sveta a každý, s kým hovoríme o možnej návšteve si môže byť istý, že raz určite prídeme. Vďaka tejto filozofii nás už na letisku čakala blízka priateľka Chiyoko, ktorá nám ušetrila množstvo času tým, že nás do svojho bytu do viedla doslova za rúčku. Popritom, ako sme kráčali, sme zrazu dostali chuť na niečo pod zub a tu sme si všimli, že väčšina detí cupitajúcich popri svojich rodičoch na ulici ujedá z malých ryžových guliek, ktoré dostanete takmer na každom kroku. Ide vlastne o sushi ryžu v morskej riase, ktorá je praktickým a zdravým „snackom“ do školy či na cesty. Pre mňa, ako milovníčku ryže, gurmánsky svätý grál. Priateľka nám však rýchlo vysvetlila,že ideme na večeru, ktorú varila, k nej, a tak sme si po prípitku zo „saké“ a borovičky pochutili na skutočných domácich japonských hodoch.
Tradičné pitie čaju a sushi (ako) na páse
Ráno sme začali tradičnými japonskými raňajkami, ktoré okrem spomínanej ryže zahŕňali aj rybu, morské riasy a polievku, ako je zvykom v celej Ázii. Možno šlo o nezvyčajný štart, no pre nás neuveriteľne chutný. Nenechali sme si ujsť ani tradičný rybí trh, kde sme vyskúšali sushi, ktoré sa premávalo na točiacom sa páse pred našimi očami. V strede kruhu medzitým sushi majstri vytvárali ďalšie famózne kúsky a my sme sa vznášali blahom. Skvelé jedlo si zaslúži skvelý dezert, pričom na nás opäť čakal zážitok – tradičné pitie čaju. Hoci japonské slovo pre čajový obrad – chanoyu“, doslova znamená „horúca voda na čaj“, táto prax zahŕňa oveľa viac, ako naznačuje jej názov. „Chanoyu“ je rituál, pri ktorom sa čaj pije v špeciálnom priestore s kodifikovanými postupmi precízne vyškolenej osoby v kimone. Čaje, ktoré sme ochutnali, si vyžadovali presnú teplotu vody, ako aj čas lúhovania. Mňa však najviac ohromili chutné sladkosti z červenej fazule, ktoré sa počas rituálu servírujú. Čo sa týka jedla, Tokio sa môže pochváliť najväčším počtom michelinských hviezd na svete- celkovo má 212 michelinských reštaurácií.
Hlavné mesto automatov a iné rarity
Tokio kedysi volali Edo a vôbec nebolo hlavným mestom. Tým bývalo tradičné Kyoto a niektorí lokálpatrioti dodnes veria tomu, že hlavným mestom aj ostalo. Medzi najpútavejšie rarity Tokia patrí najrušnejšia križovatka nielen Tokia, ale aj celého sveta – „Shibuya“. Z oboch strán ulíc vedie 7 priechodov a vždy, keď sa rozsvieti zelená, križovatkou prejde až 2 500 ľudí. Pohľad na autá zastavujúce vo všetkých smeroch, aby uvoľnili cestu obrovskej vlne chodcov, je priam hypnotizujúci. Ďalšou zaujímavosťou mesta je, že v roku 2009 úrady nainštalovali modré svet lá na železničných staniciach v snahe zabrániť samovraždám. V roku 2013 vedecká štúdia odhalila, že skutočne fungujú, pričom počet samovrážd klesol až o 84 %. Predpokladá sa totiž, že modré svetlo privedie ľudí zažívajúcich psychický stres do stavu relaxácie, a tým klesá aj miera samovrážd. Ak však potrebujete na privodenie vyrovnaného stavu lieky či vitamíny vedzte, že Tokio je hlavným mestom predajných automatov na svete. Jeden je minimálne každých 12 metrov, pričom v priemere pripadá jeden automat na 23 ľudí. Medzi najfascinujúcejšie predajné automaty patrí ten, ktorý vydáva „natto“ – fermentované sójové bôby, ďalej automat na lieky a vitamíny či „tajomný predajný automat“, ktorý, distribuuje prekvapenie zabalené v bielom papieri. Ak máte chuť na pohľad z vtáčej perspektívy, jedna z najvyšších budov v Tokiu – Tokyo Tower, je inšpirovaná Eiffelovou vežou. Bola postavená v roku 1958 a týči sa do výšky 90 m, a tak je vyššia ako samotná Eiffelovka. Najvyššou budovou v Tokiu je zatiaľ Tokyo Skytree – svojho času najvyšší vysielač a vyhliadková veža na svete. Priam neuveriteľné je, že popri zástupe futuristických budov na každom kroku natrafíte na budhistické alebo šintoistické chrámy a pre miestnych nie je žiadny problém uctievať obe náboženstvá – šintoizmus i budhizmus zároveň.
Šinkansenom za surovým kuraťom
Po troch dňoch, počas ktorých sme „prežili výlet do budúcnosti“, nastal čas rozlúčiť sa. Zamávali sme priateľke a plní nadšenia sme nastúpili na náš ďalší spoj – rýchlovlak šinkansen, ktorý je samostatným zážitkom, do Osaky. Šinkanseny sú najrýchlejšie vlaky na svete a zároveň sú symbolom japonskej húževnatosti. Do Osaky sme sa previezli len na skok, a ako inak, zlákalo nás jedlo, ktorým je tretie najväčšie mesto Japonska vychýrené. Keď sme sa vybúrili na miestnom rybom trhu, kde nám bolo ponúknuté aj výchýrené “torisashi” (kúsky surového kuraťa), ktoré sme zdvorilo odmietli a ochutnali sme „okonomijaki“ – kapustovú placku zdobenú rôznymi omáčkami a jarnou cibuľkou, nastal čas na kultúru. Nemohli sme vynechať hrad Osaka, ktorý je jednou z najznámejších atrakcií v meste. Nejde pritom o originál, ale o rekonštrukciu pôvodného hradu, ktorý bol zničený požiarom. Osaka zažila obrovské ničenie počas druhej svetovej vojny, po ktorej zanikla väčšina hlavných atrakcií a historických budov. Povinná fotka s mrakodrapom Umeda bola zavŕšením našej zastávky v Osake.
Gejša so zelenou zmrzlinou
Po noci v mekke japonského nočného života a kultúry nastal čas navštíviť Kyoto, ktoré bolo do roku 1896 hlavným mestom. Cez dvetisíc chrámov, priľahlý bambusový les aj opičia hora sú lákadlami, ktoré si zaslúži zažiť každý cestovateľ. Opantaní závanom sakúr v rozpuku sme sa navliekli do tradičného japonského kimona a užili sme si prechádzku nádhernými chrámami, uličkami a tradičnými japonskými bránami „torii“, slúžiacimi ako vchod do šintoistických svätyní. A keďže aj gejše rady maškrtia, bolo by hriechom neochutnať čosi z ich miestnych špecialít. Zmrzlina zo zeleného čaju matcha? Kde inde, ak nie tu!
Kufor plný zážitkov
Japonsko je pre našinca bez pochýb hlbokým zážitkom. Odpoveď na dilemu: čo bolo na našej ceste najzaujímavejšie, sme si stále neujasnili. Isté však je, že nás tento kraj obohatil o skúsenosť, ktorú by sme dopriali každému.
Foto: Pavol Cipruš
