V sobotu sme sa navždy rozlúčili v Banskej Bystrici s legendou slovenského herectva Jurajom Sarvašom. Človekom, ktorý nadovšetko miloval poéziu a jeho meno bolo úzko prepojené s Andrejom Sládkovičom. Práve pre to, bol Juraj Sarvaš aj sprievodcom vo filme, ktorý sme pripravili ako pamiatku na 200-ročné výročie jeho narodenia.
Juraj Sarvaš sa stal pevnou súčasťou aj nášho vydavateľstva, Starproduction, a pravidelne sa zúčastňoval projektov, ako sú Návraty poézie – o cenu Andreja Sládkoviča či Slovenský deň kroja. Dvesté výročie –narodenia Andreja Sládkoviča, v roku 2020 si naše vydavateľstvo pripomenulo krátkym dokumentárnym filmom, o živote a tvorbe tohto velikána našej kultúry, v ktorom zažiarilo najmä recitačné umenie Juraja Sarvaša.
Vďaka Jurajovi Sarvašovi, sme spoznali aj tie menej známe, alebo lepšie povedané pre väčšinu z nás úplne neznáme básne Andreja Sládkoviča, medzi ktoré patrí aj dielo Gróf Mikuláš Šubič Zrínsky, inšpirované neďalekou vartovkou a dramatickými udalosťami tureckých vojen, ktoré sa tu v blízkosti odohrávali.
Tak ako šťastie, aj bôľ patrí k poézii…
„Ľuba moja, kedy ma už prídeš pozrieť?“
„Prídem, maestro, v lete. Budú prázdniny, trochu viac času, posedíme Pod vežou, pohovoríme, dačo naplánujeme…“
Tento sľub už nedodržím. S Jurajom Sarvašom sa už Pod vežou na banskobystrickom námestí nestretnem. Tam hore naňho čakajú jeho kolegovia a priatelia z hereckého, režisérskeho, recitátorského či pedagogického kumštu. Určite si bude mať čo povedať aj s jeho učiteľom Andrejom Bagarom alebo s Paľom Bielikom, ktorý mu zveril jednu z prvých veľkých filmových postáv v diele Štyridsaťštyri.
Mne zostanú spomienky. Veľa ich mám s Jurajom Sarvašom z Banskobystrického rozhlasového štúdia. Sám maestro často hovorieval, ako ho tam na stoličku hlásateľa v novovznikajúcom štúdiu objavil a posadil Ondrík Bartoš, rodák z neďalekej Môťovej pri Zvolene a niekdajší riaditeľ štúdia, ktorý do rozhlasu často chodieval aj vo vyššom veku a uchoval pre nás rozhlasových benjamínov kopu zážitkov, skúseností a kus histórie. Aj tej Jurajovej. Nuž a bolo len prirodzené, že mladému talentovanému hercovi ponúkol miesto v rozhlase. Juraj bol svojou krásnou slovenčinou a citom pre rodný jazyk k tomu priam predurčený.
Keď sa tento bard slovenského recitátorského a hereckého umenia objavil na vrátnici rozhlasu, zbehli sme sa k nemu ako včely na med a chceli sme si ho rozchytať do tých „svojich“ relácií. Ako hosť v štúdiu bol tým, čomu sa hovorí – dar pre redaktora. Nádherným hlasom odpovedal na otázky, a čo bolo najcennejšie – do bežného rozhovoru vsúval verše klasikov. Raz to bol Hviezdoslav, o chvíľku Ján Smrek, ktorého nazýval „môj priateľ zo Štefánky“, o pol hodiny už do rozhovoru o rodnej a milovanej Radvani popretkával Marínu.
Moje ďalšie spomienky sa spájajú s Akadémiou umení, ktorá bola doslova pár metrov pod budovou banskobystrického rozhlasového štúdia. Pán docent Sarvaš tam učil umelecký prednes a jeho študenti ho mali aj ľudsky radi. A to aj napriek tomu, že bol prísny. Bol striktný, pretože vedel, že herecký a recitátorský chlebík je tvrdá rehoľa. Keď však so svojimi študentmi vystúpil na podujatiach a súťažiach, pri ich hudobno-dramatických pásmach každému chodil v istom momente po chrbte mráz a vzápätí sa tisli slzy do očí… Dokázal v mladých ľuďoch objaviť to, čo poslucháč a divák práve chcel vidieť a počuť – emóciu, cit, lásku.
Jeho nezabudnuteľné večery v Poetickom štúdiu, v klube na Stromovej ulici v Bratislave, som navštívila dva-tri razy. Teraz sa mi to zdá trestuhodne málo a vyčítam si, že som si nenašla čas na viac poetických večerov s maestrom Sarvašom. Pred rokom v júni odznel posledný, nazval ho príslovečne Lúčenie. Už ho začalo zrádzať zdravie a namáhané srdce si pýtalo oddychový čas. Jeho hostia – väčšinou kolegovia, herci a študenti, ktorí sa už dostali na vlastné umelecké krídla, boli pravidelnými návštevníkmi Poetického štúdia. Trochu sa recitovalo, trochu hralo, veľa spomínalo. Bolo na čo a bolo o čom.
Všade, kde sa Juraj Sarvaš objavil, zanechal hlbokú stopu. Príjemné uhladené správanie elegána „zo starých čias“, rozhľadené rozhovory a k tomu neuveriteľná znalosť poézie s vrodeným talentom zarecitovať ju – samozrejme, spamäti, nech bolo dielo akokoľvek dlhé a náročné. Profesionálne, s citom a s láskou. Taký zostane v mojich spomienkach.
Nevdojak mi dnes prichádza na um fragment z jedného z jeho rozhovorov:
„Lúčim sa bôľne. Tak ako šťastie, aj bôľ patrí k poézii…“
Práve poézia je to, čo pretkalo váš život, maestro, a ňou budú pretkané o spomienky na vás.
