Málokto by uveril, že Ady Hajdu oslavil nedávno šesťdesiat rokov. Stále si uchováva chlapčensky nevinný výraz a o svojom živote hovorí s veľkou pokorou. Je vďačný za postavy, ktoré hrá a za rodinné zázemie od manželky Janky.
Stretli sme sa v divadle L+S pred predstavením Účet, pod režisérskou taktovkou Jakuba Nvotu. Čo pre vás táto hra znamená?
Mám ju naozaj rád. Inscenácia sa stretáva s veľkým úspechom, premiéra bola v Košiciach a potom nastala pandémia. O to viac si ju teraz užívam. Hrávame ju v krásnych priestoroch po slovenských hradoch a unikátnych miestach, ako sú Gbeľany, Halíč či Hronsek. Atmosféra po zotmení je tam úžasná. Spolu s divákmi odchádzame odtiaľ zo silnými pocitmi. Hrám tam spolu s Robom Jakabom a Lukášom Latinákom, čo je samo o sebe výborná komédia (smiech). Je to komédia o mužoch, ktorí si myslia, že rozumejú ženám, no nerozumejú ani sami sebe.
Ako sa máte v tieto dni? Pred rozhovorom ste mi prezradili, že ste veľmi meteosenzitívny.
S pribúdajúcim vekom je to iba horšie, to mi môžete veriť. Tento rok je pre mňa pracovne veľmi intenzívny, natočil som dva filmy a jeden seriál. Prvý film Máme, čo sme chceli, bude v kinách od septembra a dej sa odohráva na Silvestra 1992/1993, čo bol pre mňa osobne najhorší Silvester. Vedeli sme, že republika sa rozpadáva, tí čo chceli samostatné Slovensko to oslavovali a my ostatní sme si aj poplakali. Je tam výborné obsadenie – Bolek Polívka, Eva Holubová, Anka Šišková, Judith Bardos, Daniel Fischer, Jana Kovalčíková,… A v druhom filme s názvom Niekde v Európe hrám židovského doktora, ktorý zachraňuje deti v lágri. Potom hrám v seriáli Profesor, kde prebiehajú aj pikantné scény, aby bolo jasné, že aj v mojom veku ešte existuje nejaký partnerský život (smiech). To bola veľká zábava.
Nesmieme opomenúť aj film Smolu nosíš ty, láska, ktorý produkovala Michaela Čobejová. Čo sa vám na ňom páčilo natoľko, aby ste kývli na spoluprácu?
Milujem silné ženy, ktoré si povedia, že chcú natočiť film, spraviť divadelnú hru a ony to naozaj zrealizujú. Miška určite medzi takéto ženy patrí a projekt ma oslovil témou aj spracovaním. Hrám tam nešťastníka, ktorý žije na chorvátskom ostrove, k ľuďom sa správa nepríjemne a nevraživo, no aj v ňom je nádej na lásku. Všetko dôležité je vždy o láske.
Vaša mama patrila medzi silné ženy, v čom sa to najviac prejavovalo?
Keď vidíte, ako žena vedie rodinu. Mama to u nás viedla všetko a nebolo to jednoduché, keďže som mal ešte troch bratov. Ja som bol najmladší z nich. Bola menšinovou mantáckou Nemkou z Vyšného Medzeva. Hrali sme tam nedávno dve predstavenia a po prvom za mnou prišlo asi 150 ľudí, že sú moja rodina (smiech). Tešil som sa z toho, pretože niektorých som si aj pamätal. Aj nana – teda babka, bola rovnako silná. Keď išla mama do práce, bola s nami nana. Bývali sme v trojizbovom byte a tieto obdivuhodné ženy sa ani raz nesťažovali na svoju situáciu.
Aké bolo detstvo medzi štyrmi bratmi?
Najkrajšie. Miloval som, keď sa zhaslo svetlo a rozprávali sme sa o babách, aj náš čulý život na dvore pred bytovkou. Politickú situáciu sme ako deti nevnímali, iba rok 1968. Ľudia začali bonzovať, a to už som cítil. Rodiny sa začali pred sebou zatvárať, no ešte stále tá ulica žila. Milujem južné krajiny, kde sú ľudia vonku a rozprávajú sa. To mi veľmi chýba aj v Lozorne. Je veľmi dôležité, stretávať sa a zdieľať spolu všetko možné. To, ako je roztrieštená samotná spoločnosť, vidno aj na malej obci. Princíp je rovnaký. Nikto nám nikdy nerobil tak zle ako my sami sebe.
V súčasnosti máme úplne iné podmienky a aj tak stále nachádzame dôvody, prečo sa nemáme dobre. Ako vnímate spoločenskú situáciu u nás?
Prvýkrát si vládneme sami a pozrite sa, kam sme sa dostali. Vládli nám Rakúšania, Maďari, Turci a teraz, keď si to obhospodarujeme my, je to katastrofa.
Keď bilancujete pri príležitosti šesťdesiatych narodenín svoj kariérny život, ako sa na neho pozeráte?
Dostávam najkrajšie roly, aké som doteraz hral. Na niektoré roly musíte dospieť a zostarnúť. V divadle Astorka ideme robiť nové veci, v L+S hráme vynikajúce francúzske komédie a najmä tu veľmi cítiť ducha Milana Lasicu. Sedávam niekedy na jeho mieste a mám aj tendenciu sa s ním v duchu rozprávať. „Chudák, čo to prežívaš. Prežívať to majú diváci, nie ty,“ zvykol mi radiť pred vystúpením. Veľmi ma bavia dobrí herci, a keď k tomu sadne dobre napísaná hra, je to vyhraté a baví ma celý proces. Hlavne však, že to baví aj divákov. Keby to nebavilo divákov, tak to nemá význam robiť.
Pôsobíte veľmi optimisticky, ste naozaj taký?
Každý máme v sebe smútok, len ho neukazujeme. Snažím sa byť k ľuďom milý, no nebolo by normálne, keby som nemal v sebe melanchóliu či ľahké úzkosti. Myslím si, že to máme v sebe všetci. Všeobecne sa snažím byť k ľuďom dobrý, no keď ma niekto nahnevá, tak viem byť veľmi zlý. Vtedy si to zaslúžia.
Momentálne trávite celý mesiac v trópoch, dovolenkujete s manželkou Jankou a so synom Romanom. Viete si užiť a dopriať zaslúžený oddych?
Moja žena je pre mňa stále rovnako úžasná a vždy sa tešíme, keď ideme niekam na dlhšie. Občas sa všetci stretneme doma v Lozorne a dáme si spolu obed, no syn študuje vo Viedni a aj dcéra behá po svete. Tak doma je to už iba o nás dvoch. Stále sa s Jankou vieme spolu donekonečna smiať a to je veľmi dôležité.
Bude aj veľká oslava vášho jubilea?
Áno, prídu všetci kamaráti, herci, golfisti aj hokejisti, tak sa na to už teším. So športom som vyrastal, no iba na dvore s kamarátmi. Chodieval som veľa aj na Slovan, ako deti sme preliezli plot, presne sme vedeli kadiaľ sa tam dostaneme. S kamarátmi, s ktorými som vyrastal, dokonca vyrábame domácu orechovicu. Už sme ju naložili a teraz ju musíme už len vypiť (úsmev). Je príjemné stretávať týchto kamošov z dvora, lebo každý si pamätáme úplne inú časť detstva a teraz si ich zvykneme spoločne rekapitulovať. Deti nám už vyleteli z hniezda, tak máme viac času.
Syn Roman je vedec, zdieľate s ním jeho poslanie?
Keď mi o tom rozpráva, ja iba púlim očami a ničomu nerozumiem. Vidím však, že je pre vedu naozaj zapálený. Keď som bol malý, zrazilo ma auto. A ja som sa o neho na základe mojej skúsenosti veľmi bál, tak keď bol malý, chodil do školy hneď oproti miestu, kde sme bývali, doslova pár metrov. Mal samé jednotky a vraj preto nič nespravil, sám nevedel prečo mu to tak páli. Naše deti sú inteligentné po manželke a po mne majú dobré povahy (úsmev). Roman rozumel fyzike, matematike aj chémii bez toho, že by sa to musel učiť, jednoducho to okamžite pochopil. Viem, že jeho najväčším problémom bolo napísať slohovú prácu, inak vedel všetko a hneď. Človek môže v tomto veku svoje deti pozorovať iba z diaľky, viac robiť nemôžeme. Dcéra pracuje v Globsecu a tiež je veľmi šikovná. Najšťastnejší som vtedy, keď vidím, že sa mojim deťom darí, a že sú šťastné. Moje šťastie je druhoradé.
Vždy ste to mali takto v sebe nastavené?
Áno. Veľa som pracoval a deti sa potom vždy tešili, keď som prišiel domov. Chodievali sme sa jašiť do veľkej postele. Ja som bol na zábavu, bláznenie a jašenie a manželka organizovala celý chod rodiny. Raz išla konečne s kamarátkami do Paríža a dala mi zoznam úloh na každý deň, čo treba doma spraviť. Ja som na to pozrel a okomentoval to vetou: „To aký život vy tu žijete?“ Dovtedy som nevedel, čo všetko musí žena robiť, aby to doma fungovalo. Tak som robil úlohy podľa poradia a zabudol som ísť do roboty, pretože to tam nebolo napísané (smiech).
Pri čom najlepšie oddychujete?
Veľmi rád sa sám prechádzam po meste. Stáva sa mi, že občas niekoho stretnem a on sa opýta, na aké stretnutie smerujem, no ja „iba tak“ chodím. Mám stálych parťákov a obľúbené podniky, kde sa nemusím s kamarátmi hádať o politickej situácii, lebo to ma naozaj vyčerpáva. Žijem úplne obyčajný život. Viem sa veľmi tešiť z hrachu a paradajok, čo mi rastú v záhrade, a to nehovorím o baklažánoch a černiciach! To je ešte len radosť.
Veď, čo je v tom živote naozaj dôležité? Vnútorný pokoj a šťastie…
Presne tak. Ja ich už mám, len nesmiem pozerať správy. Tie ma vždy vytočia. Musel som ich vypustiť. Žijem pokojne a je to popretkávané iba tým, že veľmi veľa zažívam v práci. Tá mi robí veľkú radosť. Milujem behať po Slovensku a robiť ľuďom radosť. Mám aj výborných kolegov, vzťahy zo zákulisia naozaj vidno na javisku. Priateľov človek v starobe nezíska. Pre mňa bolo prirodzené, že som spolupracoval s Jarom Filipom, Milanom Lasicom, Julom Satinským, Mariánom Zednikovičom, stretával som sa s Mariánom Labudom. Bral som to ako niečo normálne, no bol to obrovský dar, za ktorý som dodnes vďačný. Snažím sa zdravotne žiť tak, aby som prežil, lebo žijeme krátko a dlho budeme mŕtvi.
