Že sa naši mladí zoznámia vo folklórnom súbore, sa berie ako samozrejmá vec. Ale, že sa spoja dvaja folkloristi z dvoch rozličných krajín, nie je až také časté. Ruženka z Detvy, vtedy Baráneková, sa však spoznala s Ferdinandom Egyedom z Maďarska, a bola z toho veľká láska.
V roku 1973 začala pani Ruženka pracovať v Detve na Strednom odbornom učilišti strojárskom, ako kultúrna referentka. Bola veľmi aktívna v kultúrnej oblasti a dokonca v tom čase, dva roky potom, čo nastúpila na učilište, založila spolu s Jožkom Kulišiakom folklórny súbor Podpoľanec. Mimochodom, tento súbor je už štyridsaťpäť rokov na scéne a patrí medzi popredné folklórne súbory na Slovensku. Späť však k pani Ruženke. Jedného dňa ju poprosili, aby sa ujala súboru z Maďarska, ktorý mal prísť vystupovať do Detvy. Aby ho sprevádzala, jednoducho, postarala sa o tanečníkov, keďže ovládala základy maďarčiny.
„Prišiel k nám súbor Ipoly a môj terajší manžel bol jeho vedúcim.Vtedy sme sa prvýkrát stretli. A keď sa ma večer moja mama doma spýtala, aký je šéf súboru, tak som povedala, že je veľmi šarmantný, inteligentný a pekne vyzerá. Ale zároveň som ešte dodala, že je to namyslený Maďar. Pretože bol dosť sebavedomý. Až neskôr som sa dozvedela, že to isté povedal môj manžel svojej mame o mne. Manželova rodina pochádza z maďarskej dediny Mihálygerge,“ vraví pani Ruženka Egyedová –Baráneková. Medzi členmi súborov, maďarským Ipoly a slovenským Podpoľancom, však vzniklo priateľstvo, členovia súboru sa skamarátili. Podpoľanec dostal následne pozvanie do Maďarska, aby vystúpil. A potom znova prišiel Ipoly na Slovensko. „Lenže ja som vtedy mala priateľa a aj manžel mal priateľku. Takže rok sa nič nedialo, pokiaľ ide o nás dvoch. Potom ma Ferdinand z ničoho nič pozval na svadbu. Povedal mi, že nemá žiadnu družičku, nemá s kým ísť, a nebude mať s kým tancovať. Ja som napokon súhlasila. Na tej svadbe sme potom spolu pretancovali celú noc. A myslím si, že až tam preskočila tá povestná iskra,“ vraví pani Ruženka.
Cezpoľné manželstvo
A bola ďalšia svadba, Ruženka a Ferdinand sa vstúpili do stavu manželského. Svadbu mali na Zvolenskom zámku. Na pozvánke bolo motto – Láska nepozná hranice. „Manžel vtedy ešte vôbec nevedel po slovensky, takže pri otázke: beriete si tu prítomnú Ruženku za manželku? zostalo hrobové ticho – keďže nerozumel otázke. Až keď som ho mierne kopla do členka, vyhŕklo z neho „áno“, opisuje pani Ruženka. Aj keď boli svoji, nemohli ešte žiť a bývať spolu. Ruženka sa hneď do Maďarska nesťahovala. Celé dva roky po svadbe žila na Slovensku. „Bolo to také manželstvo na víkend. Lebo ja som vtedy ešte študovala, končila som školu. A potom som išla na rizikové tehotenstvo. A druhá vec bola tá, že v Maďarsku sme nemali byt, nemali sme kde bývať. Vtedy v Maďarsku nebola taká situácia ako na Slovensku, že mladomanželia dostávali byty, že sa stavali bytovky,“ vysvetľuje pani Egyedová–Baráneková.
Rozhodol blízky Salgótarján
Zlomový bod nastal, keď pani Ruženka dostala ponuku zo Salgótarjánu, aby tam pracovala ako národnostná kultúrna referentka na župnom osvetovom stredisku. Salgótarján je prihraničné mesto ležiace zhruba štyri kilometre od slovenských hraníc. „Len kvôli mne vytvorili miesto referentky pre národnosti. Žije tam dosť Slovákov a bola to jedinečná príležitosť, ktorá sa už nemusela zopakovať. Mala som síce vtedy jednoročné dieťa, no rozhodla som sa, že pôjdem do toho Salgótarjánu, aby som mala existenciu. S manželom sme bývali u svokrovcov v Maďarsku, v jednej izbe. A môj syn ostal u mojej mamy v Detve. Ona a moja sestra Elenka sa o neho starali a ja som každý víkend „letela“ za synom na Slovensko,“ uvádza pani Ruženka, aké peripetie zažila. Ako dodáva, to bola aj jej podmienka, aby sa presťahovali do mesta, ktoré je blízko Slovenska. Musela mať istotu, že Slovensko je blízko.
Ako riešili jazyky
Keď sa spoznajú Maďar so Slovenkou, musia, samozrejme, riešiť aj jazyky. Ako to bolo v prípade tohto zamilovaného páru? „Ešte keď som bývala na Slovensku, v Detve, manžel si kúpil v antikvariáte učebnicu slovenčiny. Začal sa učiť po slovensky, aby sa mohol dorozumieť s mojou rodinou. Cez víkendy sa ma stále pýtal, ako sa čo skloňuje, ako sa čo časuje. Takže bol v tomto veľmi aktívny, chcel vedieť po slovensky, chcel sa rozprávať s mojou rodinou,“ opisuje pani Ruženka. Ona zase vedela základy maďarčiny, pretože jej rodina niekoľko rokov žila v Želovciach. Je to dedina blízko maďarských hraníc a rozpráva sa tam aj po maďarsky. Aj keď priamo u nich doma sa hovorilo len po slovensky. Keď sa presťahovala do Maďarska, zažila, dalo by sa povedať, šok.
Ocitla sa akoby v Číne
„To bolo, ako keby som sa odrazu ocitla v Číne. Prvý deň, keď som prišla do práce na župné osvetové stredisko v Salgótarjáne, som jednoducho nerozumela nič. Absolútne nič,“ spomína pani Egyedová – Baráneková.
Priznáva, že naučiť sa po maďarsky bol veľmi ťažký oriešok. Pritom s manželom sa dohodli, že doma budú hovoriť len po slovensky, aby sa on učil po slovensky. A sama vraví, že to bolo pre ňu aj dobre, lebo, keď prišla domov z práce, potrebovala si jej hlava trocha oddýchnuť od maďarčiny. Bola naozaj strašne unavená z toho, že celý deň v robote sa musela koncentrovať na maďarčinu. „Mala som však úžasných kolegov, ktorí ma vždy ráno pri káve učili maďarské slovíčka. A takým mostom, ktorý mi tiež nesmierne nepomohol, boli Slováci žijúci v Maďarsku. S nimi som hovorila aj po slovensky a aj som sa učila po maďarsky. Takto „za pochodu“ som sa učila maďarčinu. Nikdy som nebola na žiadnom jazykom kurze, ani som nechodila na jazykovú školu. Napokon, po dvoch rokoch, som zložila štátnu skúšku z jazyka maďarského,“ pochválila sa nám pani Ruženka.
Na čele Slovákov
Treba ešte povedať, že okrem toho, že pracovala ako referentka pre národnosti v jednej z maďarských žúp, stala sa aj predsedníčkou Zväzu Slovákov v Maďarsku. A na čele Slovákov stojí už skoro tridsať rokov, od roku 1996. Táto funkcia je pritom volená. „To sa musíte opýtať tunajších Slovákov, prečo ma stále volia. Ale ja môžem za seba povedať, že som v tom našla zmysel môjho života. Viete, Slováci tu, v Maďarsku, nikdy neboli takí, že sa bijú v prsia, že sú Slováci. Ale majú úžasnú hlbokú citovú väzbu k slovenskej kultúre a k Slovensku.
Znalosť spisovného jazyka je citlivá téma. Národnostné školstvom je, aké je. Je to náročná diskusia, ako vyzerá slovenské národnostné školstvo v Maďarsku. Rodiny už po slovensky nehovoria, lebo dediny sa otvorili mestu. Je tu veľká migrácia a uzavreté slovenské komunity už v podstate neexistujú. Slovenčinári v školách vykonávajú neopísateľne cennú prácu, je ich však málo a prepotrebná je pomoc zo Slovenska,“ uvádza nás do reality pani Ružena Egyedová–Baráneková.
Spojila Slovenky v Maďarsku
Mimochodom, o pani Ruženke nám Slováci žijúci v Maďarsku povedali: – Stará sa o našu Slovač naozaj ako matka, akoby bola každému jednému matkou. – „Ako predsedníčka Zväzu Slovákov v Maďarsku môžem povedať, že som vďačná, že má osud zavial sem, do Maďarska. Mám tu svoju úžasnú rodinu a aj veľmi dobrých kamarátov Slovákov. Ale musím podčiarknuť, že mám aj úžasných kamarátov Maďarov,“ vraví pani Ruženka. Pre deti a mládež slovenskej národnosti v Maďarsku napríklad založila celoštátnu súťaž Slovenské spievanky a veršovačky.
V rámci tohto podujatia boli objavené nádherné starodávne slovenské piesne. Tiež celoštátnu súťažnú prehliadku speváckych a folklórnych skupín Slovenský škovránok. Podpísala sa aj pod vznik Celoštátneho folklórneho festivalu Slovákov v Maďarsku, ktorý sa koná v nádhernej slovenskej dedine Banka, v Novohradskej župe. Prišla tiež s nápadom zorganizovať stretnutie Sloveniek so Slovenkou, teda s naším časopisom. Akcie sa konalina veľvyslanectve SR v Budapešti. Je iniciátorkou a hlavnou organizátorkou školy v prírode na Slovensku Poznaj svoje korene, na ktorej sa od roku 2006 zúčastnilo vyše päť tisíc žiakov a študentov slovenskej národnosti.
Osobitné miesto má aj každoročné organizovanie konferencie Ako ďalej, Slováci v Maďarsku. Taktiež je spoluautorkou krásneho fotoalbumu Svadobné kroje Slovákov v Maďarsku. Prezentácia fotoalbumu sa konala aj v rámci Folklórnych slávnosti pod Poľanou v Detve, keďže spoluautorkou je dlhoročná riaditeľka programovej rady tohto festivalu PhDr. Anna Ostrihoňová. Niekoľko fotiek z toho albumu uverejňujeme priamo v článku.
S Ondrejom Molotom
Pani Ruženka Egyedová – Baráneková lásku k folklóru preniesla aj na svojich dvoch synov. Obaja sa venujú ľudovej hudbe. Sú muzikanti, od detstva hrajú v ľudovej hudbe Svrčkovci. Starší Ferdinand hrá na violu a mladší syn Peter je cimbalista. Hrajú hlavne piesne zo Slovenska a piesne Slovákov v Maďarsku. Obaja hovoria po slovensky a slovensky komunikujú aj so svojimi deťmi. Keď nahrávali CD, spolupracovali s Ondrom Molotom, naším legendárnym primášom z Detvy. „Ten nám úžasne pomáhal, urobil pre mojich synov krásne kompozície, hral pri prezentácii s kapelou aj v Slovenskom rozhlase v Bratislave, či v Maďarskom rozhlase v Budapešti, alebo na svetovom stretnutí detských ľudových hudieb vo Švédsku. Obaja synovia majú nesmierne hlboký vzťah k podpolianskej muzike, k Detve a slovenskej muzike celkovo. A hrajú ju veľmi veľmi, veľmi radi, ale taktiež sú aj zanietenými fanúšikmi slovenskej hokejovej reprezentácie,“ prezrádza pani Ruženka.
Detvan vyšiel v maďarčine
-Stojí vysoká, divá Poľana, mať stará ohromných stínov, pod ňou dedina Detvou volaná…, kto vie, ako by to znelo v maďarčine? Vedeli ste o tom, že našu „ikonickú“ báseň Detvan prebásnili aj do maďarčiny? „Detvan je preložený do maďarčiny. Ja som to vôbec nevedela, že niečo také existuje. Keď som to čítala v maďarčine, tak som nevedela, či mám plakať, alebo sa usmievať,“ dojíma sa pani Ruženka Egyedová- Baráneková. Detvan je lyricko-epická báseň, ktorú napísal Andrej Sládkovič v rokoch 1845 až 1847. Základom básnickej skladby je romantický príbeh Martina, v ktorom autor stelesnil ideálne črty slovenského ľudu, presvedčenie o schopnostiach a vieru v jeho lepšiu budúcnosť.
Petöfi je Janko Kráľ, Sládkovič Andy Endre
Od pani Ruženky sme sa dozvedeli ešte jednu zaujímavú vec. Jej manžel z nejakých nepredvídateľných dôvodov, ešte keď bol študent práva na univerzite v Budapešti, tak si nakúpil veľa maďarských prekladov slovenských básnikov. Jednoducho, zaujímal sa o slovenskú poéziu. Bolo to ešte pred tým, ako sa vôbec po prvýkrát stretli. A potom, keď už boli manželia, a žili spolu niekoľko rokov v Maďarsku, usporadúval v Salgótarjáne literárne stretnutia, kde sa okrem po slovenských píšucich literátov, prezentovali aj diela slovenských básnikov a spisovateľov. Napríklad Sándora Petöfiho prirovnali k Jankovi Kráľovi. Ady Endreho k Andrejovi Sládkovičovi.
„Manžel chcel takto ukázať maďarskej verejnosti, akých básnikov sme mali a máme na Slovensku. Zároveň sa rozhodol vydať takú „zrkadlovú“ publikáciu. Volá sa Od Tatier k Dunaju. Na jednej strane je slovenská báseň v origináli a vedľa nej, na druhej strane, je jej maďarský preklad. Je tu výber poézie od 13 slovenských básnikov. Táto publikácia sa dostala aj do slovenských národnostných škôl v Maďarsku. Je to taká veľmi veľká osvetová práca. A vlastne jedna z mála možností, ako sa tu, v Maďarsku, môžu ľudia zoznámiť zo slovenskou poéziou,“ komentuje pani Ruženka ozaj nezištnú prácu svojho manžela.
Viera Mašlejová
Foto: R. E. B.
