Na stránkach Slovenky často prinášame príbehy pacientov, ktorí po intenzívnej rehabilitácii v ADELI Medical Center dosiahli nečakané úspechy. Až polovica pacientov ADELI pri tom uprednostnila cestu na Slovensko pred domácim centrom. Čo k nim láka zahraničných pacientov?
Serioža z Austrálie
V telocvični cvičí za pomoci trojice fyzioterapeutov 33-ročný Serioža. Povzbudzuje ho jeho mama Natalia, očná lekárka zo Sydney. Pôvodom z Ukrajiny, žije rodina v Austrálii už 30 rokov. Seriožov bežný život sa zmenil v sekunde, keď upadol do mikrospánku za volantom. Po závažnej autonehode nechodí a dorozumieva sa s veľkou námahou. „V Austrálii chcú postihnutému uľahčiť život a akosi už len skrášliť tie nečinné dni. Filozofia v austrálskych centrách zodpovedá udržiavaniu stavu pacienta, aby sa nezhoršoval,“ konštatuje pani Natalia. „Ale ja chcem, aby môj syn chodil. Aby bol čo najviac samostatný,“ dodáva.V ADELI sú zatiaľ prvýkrát. „Teraz sme tu na prvej, takej prieskumnej, rehabilitácii. Človek prirodzene hľadá terapiu, ktorá zaberie,“ pokračuje pani Natalia. Na otázku, čo si tu najviac cení, takmer bez rozmýšľania odpovedá: „Hyperbarická oxygenoterapia je vynikajúca. Zo skúsenosti kolegov viem, že má vynikajúce účinky. Veľmi sa mi pozdáva „spider“, závesný systém, kde sa nechodiaci človek remeňmi zavesí do jemu nezvyčajných polôh, v ktorých posilňuje imobilitou ochabnuté svaly. Výborná je aj manuálna terapia. Zvlášť nás zaujal ADELI oblek, ktorý umožňuje cvičenie konkrétne zvolených svalových skupín,“ pochvaľuje si pani Natalia. „Terapie sú perfektne zorganizované a terapeuti pre nás znamenajú obrovskú oporu. Toto my presne potrebujeme,“ vysvetľuje očná lekárka. „Tu v ADELI sa navyše snažia potiahnuť môjho syna dopredu, zlepšiť jeho zdravotný stav, nie iba udržiavať,“ dopĺňa napokon pani Natalia, ktorá sem so synom merala cestu cez polovicu zemegule.
Maya z horného Rakúska
V kaviarni ADELI oddychuje Melanie s Mayou, ktorá skladá komplikované puzzle. 11-ročné dievčatko je na vozíčku kvôli vývojovému ochoreniu, na ktoré veda ešte len hľadá liek. Dieťa treba udržiavať v silnej kondícii pravidelným a účinným cvičením. Sú v ADELI Medical Center už po 30-krát – áno, čítate správne. Prečo? „V Rakúsku neexistuje nič porovnateľné. Samozrejme, že aj tam máme fyzioterapiu, ale len pol hodinu denne a iba s jedným terapeutom. V Rakúsku by nám síce pobyt preplatila poisťovňa, ale tu cvičí Maya v ADELI obleku až 2 hodiny denne a ešte aj s terapeutmi, ktorí sú jej „parťákmi“. Cvičí sa aj v sobotu, takže Maya dostáva v celku takmer 35 hodín terapií za týždeň. Keď človek vyhodnotí pomer cena – výkon, tak zistí, že je lepšie prísť na Slovensko,“ opisuje pani Melanie ich situáciu. „Páčia sa mi tu fyzioterapeuti. Sú milí a vymýšľajú super veci,“ to už vraví samotná Maya zahĺbená do skladania puzzle. „ADELI nemá charakter nemocnice, ale rekreačného hotela. Aj z toho máme všetci veľmi dobrý pocit,“ vysvetľuje Melanie, prečo neabsolvujú rehabilitácie doma ale na Slovensku, a to 4-krát ročne. Rodiny z nemecky hovoriacich krajín majú na sociálnej sieti vlastnú skupinu „ADELI Familien“ s takmer 1000 členmi. Tu komunikujú o spôsobe dopravy na Slovensko ako aj o možnostiach poisťovní pobyt alebo aspoň individuálne terapie preplatiť. A prirodzene, spriatelené rodiny si tak plánujú spoločné termíny rehabilitačných pobytov.
Dvojičky z Nemecka
Pani Angela je z Nemecka a je babičkou 5-ročných dvojičiek Kláry a Ferdinanda. Pricestovala, aby podporila dcéru Verenu, mamu dvojičiek s najčastejšou liečenou diagnózou v ADELI – detskou mozgovou obrnou. Sú tu prvýkrát a pani Angela pomáha aj so starostlivosťou o najmladšieho súrodenca. Vnáša tak do pobytu v rehabilitačnom centre aj ducha rodinnej dovolenky. „Moja dcéra Verena v Nemecku nenašla program, ktorý by bol tak intenzívny, tak ladne zorganizovaný a poskytoval by podobne pestrú skladbu terapií, aká je tu v ADELI. Naše dvojičky vyskúšali počas piatich rokov tri rôzne terapie v Nemecku a nebolo to uspokojivé ani pre deti, ani pre nás ako sprievodné osoby,“ zdôveruje sa pani Angela, ktorá nemala obavy vyskúšať rehabilitáciu pre vnúčatá v zahraničí. „Povedali sme si, že horšie to už byť nemôže a rozhodli sme sa ísť skúsiť šťastie na Slovensko,“ dodáva. Aký je však hlavný rozdiel terapií v Nemecku a v ADELI? „Ešte nikdy sme nevideli, žeby dvaja až traja terapeuti cvičili s jediným dieťaťom. A to je jednoznačne dôvod prísť do ADELI,“ – hovorí na záver pani Angela, pričom v novembri plánujú pricestovať znova.
Irmgard zo Švajčiarska
Špeciálna pedagogička Irmgard žije v meste Baden pri Zürichu. Pred pár rokmi mala na dovolenke nepríjemný úraz, zošmykla sa z balkóna z trojmetrovej výšky na betón. Pád poškodil miechu a spôsobil ochrnutie všetkých štyroch končatín. Osem mesiacov sa učila len základné funkcie ako reč a pohyb rúk, aby sa dokázala dohovoriť a sama jesť. S pomocou špeciálnej techniky napokon rok po nehode nastúpila opäť do práce, síce na vozíčku. Aj trvalo imobilný človek však musí denne cvičiť, aby mu neslablo svalstvo a končatiny sa nedeformovali. Irmgard ako pracujúca žena potrebuje intenzívnu rehabilitáciu a doma vo Švajčiarsku jej mohli poskytnúť len nízky počet terapeutických hodín. „Tu v ADELI som nadšená, pretože tu dostávam pravidelné a intenzívne terapie – šesť hodín každý deň. Okrem toho potrebujem povzbudenie a sociálny kontakt. Cvičiť sama doma nedokážem,“ objasňuje pani Irmgard. O ADELI sa dozvedela od svojej svokry, ktorá žije v Rakúsku. Tá ju „popohnala“, aby sem vycestovala čo najskôr. Do ADELI chodí každé dva roky a rehabilitačné pobyty si platí sama. „Aj keď som na vozíčku, pohyb potrebujem. Cvičenie je namáhavé, niekedy aj bolí, ale robím pokroky,“ uvádza pani Irmgard, ktorej manžel vymyslel špeciálne násadky na prsty, aby mohla písať na počítači a pracovať.
Viera Mašlejová
FOTO: Ramon Leško
