Csongor Kassai vyvracia mýt, že herec musí byť len sexsymbol, aby mal neustály príval pracovných ponúk, a tiež ten, že introvert nemôže byť komediant. Jeho herecký kumšt sme si obľúbili v tituloch Láska hory prenáša, Sedem zhavranelých bratov či Musíme si pomáhať, a ohúri nás aj v novom muzikáli Oliver na motívy slávneho románu Charlesa Dickensa.
Seriálového, filmového a divadelného herca na roztrhanie sme zastihli tesne pred premiérou na Novej Scéne a prezradil nám čo-to o svojom živote za oponou aj pred oponou..
Od elektrotechnickej priemyslovky ste to dotiahli až na popredného herca. Čo vám pomoglo preraziť?
Od Zuzany Kronerovej, ktorá sedela v tom čase, keď som sa hlásil na VŠMU, v komisii a vyberala s ostatnými kolegami budúcich nádejných hercov-študentov, som sa dozvedel, že ma veľmi chcela. Vraj sa jej pán Huba opýtal s údivom „Dobre. A čo bude hrať?“ A ona mu na to: „Všetko!“ (smiech). Keď si tak spätne spomeniem, nebola ďaleko od pravdy. To, čo som si doposiaľ odohral, či už vo filme alebo na divadelných doskách, na Slovensku aj v Česku, je celkom široká paleta…
Ako ste, preboha, počas štúdia elektrotechniky tlmili svoj komediálny talent?
Netlmil. Na každej škole máte totiž profesora, ktorého je fantastické parodovať. Akurát, že musíte vedieť improvizovať. Tak som vlastne začal svoju kariéru. Profesor, ktorý nás učil maďarský jazyk a literatúru a ešte k tomu aj občiansku výku v 80. rokoch, viedol študentský súbor. Sadol si na moje miesto, ostatní spolužiaci ma vyštvali pred tabuľu a mal som ho parodovať. On sa na mňa pozeral. Po tomto parodickom výstupe mi povedal, že ma očakáva v súbore, s ktorým sme napokon zabodovali aj na amatérskych festivaloch. Objavili ma teda hneď v prvom ročníku a pozvoľna sa to u mňa rozvíjalo. Do divadla ma prijali dva-tri dni pred maturitou, takže už asi bolo rozhodnuté, že elektrotechnik zo mňa nebude.
Hovoríte o sebe, že ste introvert. To mi teda vysvetlite, ako sa to dá skĺbiť s herectvom!
Výhodou je, že na javisku si môžete robiť čo chcete. Ľudia z hľadiska naň nevýdu (smiech). Aj keď je pravda, že v Oliverovi počas pesničky idem medzi ľudí, takže určite ma budú niečim rušiť (smiech).
Ale veď aj na javisku sa počas predstavenia premelie kopec hercov. V Oliverovi je dovedna deväťdesiatosem účinkujúcich, ak rátame aj alternácie.
Nuž, bude to u mňa zrejme ako u mojej profesorky, ktorá raz vyhlásila, že: „Od prírody som lenivá, a preto to kompenzujem prácou.“ Ja som od prírody introvert, asi to teda kompenzujem tým divaldom.
Prečo by sme si mali prísť pozrieť muzikál Oliver?
Je to veľmi kvalitne napísaný a hudobne bohatý muzikál. Decká to baví. Tie piesne im hneď vliezli do uší aj do uše. Vďaka tomuto titulu vychovávame novú generáciu. Možno z tým tridsiatich piatich detských hercov v obsadení vyrastú raz veľké esá. A vychovávame aj diváka. Je to svetová klasika so živým orchestrom.
Ako ste vnímali skúšobné obdobie? Museli ste často pendlovať medzi Bratislavou a Prahou a neraz ste v kolektíve chýbali…
Hekticky. Bolo pre mňa veľmi stresujúce pre moje momentálne záväzky v Prahe. Stále nakrúcam. Keby som nastúpil do tohto muzikálu ako dvadsaťpäťročný – s takouto intenzitou — že som nemohol byť stále prítomný na skúškach, akej som v týchto dňoch čelil, asi by som bol pod veľkým tlakom. Skúsil som sa však spoľahnúť na to, že už mám skúsenosti a dokážem sa vo veľa veciach prispôsobiť, no bez bohatej kariéry, ktorú mám za sebou, by som to asi nedal.
Čím vás oslovila postava Fagina, ktorá učí Olivera vreckárčeniu, že ste na ňu kývli napriek časovej vyťaženosti?
Je to výzva už len z toho titulu, že je to muzikál. Dávno som už nerobil muzikál, bola to zaujímavá ponuka. Je tam veľa slov a, našťastie, menej choreografií. V knihe deti núti kradnúť, no v tejto adaptácii ho aj majú radi. Spievajú dokona text: „Každý rád by za teba aj hlavu dal“ . Pravdepodobne vyrastal takisto ako oni – na ulici, predpokladajme, že je syrota z anglickej spodiny. Len hľadá príležitosť, ako prísť k peniazom. Je to pestrofarebná rola. Vytvára istú mieru ľudskosti a rodinného vzťahu s deťmi, no zároveň, keďže kradnú viacmenej preňho, musí ich vedieť sebecky motivovať.
Kde vás momentálne môžeme vidieť okrem muzikálu?
Nakrúcam druhú sériu seriáluVO Sex o clovik V národnom v Prahe hrám už tretiu inscenáciu Kitice LAdis Naši furianti až Hamlertz V GunaGu skúšame už moju štvrtú inscenáciu Rozkvitli sekery. Obnovili sme inscenáciu Yasmina Reza: Kumšt, ktorú si zahráme v lete na festivale v Piešťanoch, na čo sa teším, lebo ju mám veľmi rád.
Čo robíte, keď nepracujete?
Keď nepracujem, som na ceste za prácou – vo vlaku. A tam rád čítam a doháňam staré resty, čo mám v knižnici. Doma to prebijú športové kanály. Čo to si aj uvarím a nie je to iba praženica (smiech).
Vaša domovina je na východe v Malom Kamenci. Žili ste tam v prirodzenom dedinskom prostredí, v obklopení domácich zvierat – sliepkami, kačiek,… Viete si predstaviť, že sa raz vrátite z mesta k takému životu?
To si nemyslím. Moje detstvo vyzeralo tak, že ma matka alebo otec vyhnali do záhrady alebo do viniča a musel som chytiť do ruky motiku, hrable, metlu a manuálne pracovať. No predstavte si, že vy by ste ako malý chlapec chceli byť možno radšej niekde inde. Možno by ste čítali, hrali sa, zabávali, a nie pracovali. Chápem mestských ľudí, ktorí si kupujú chaty a chcú si v nich oddýchnuť. Mne stačí môj byt, lebo tam nikto nie je (smiech). Vynahradí mi aj dovolenku! Predstava, že stále prebaľujem moju cestovnú tašku na cestu do Prahy a ešte ju mám aj znova prebaliť na to, aby som s ňou zase odcestoval k moru alebo kamkoľvek… Slniť sa môžemaj pri Dunaji v Bratislave a nemusím preto nikam cestovať. Môj byt, je moje útočisko. Zázemie, kde sa môžem osdtrihnúť od sveta a od ľudí, lebo verte alebo nie, no šesťsto ľudí v hľadisku z vás vytiahne veľa energie.
Keď sme pri tej energii, neviem, kde ste to nabrali, no máte už po päťdesiatke. Cítite na sebe vek?
Toto mi dala najavo aj moja obvodná lekárka, keď som k prišiel naposledy s prieduškami. Len tak mi prskla medzi oči: „Kassai vy už máte po päťdesiatke, tak sa začnite krotiť, lebo budete každý týždeň u mňa v ordinácii!“ Dokončím Olivera a idem na to (smiech).
(Foto z muzikálu zdroj: Robert Tappert)
