Nová tvár Let´s Dance Vratko Sirági, známy z Telerána, svojou nečakanou účasťou v šou nadchol nielen vysokohodnotenými tanečnými výkonmi, ale aj silným životným príbehom a úprimným prejavom, za ktorým sa skrýva veľké srdce.
V rozhovore pre Slovenku prezradil, čím chcel byť predtým, ako sa stal moderátorom, i to, aké má pred sebou ďalšie kariérne ciele….
Dostať sa z Telerána do Let’s Dance musí byť dôkazom obrovskej dôvery televízie vo vás. Ako ste reagovali na ponuku?
Keď sa ma režisér projektu Pepe Majeský nečakane spýtal, čo by som povedal na ponuku vstúpiť medzi veľkú desiatku tancujúcich párov Let’s Dance, bol to pre mňa šok. Najprv som si myslel, že sa mi to iba sníva. Keď som zistil, že je to naozaj, prišiel veľký rešpekt, ale aj radosť. Splnil sa mi tým naozaj veľký sen.
Hneď po prvom vystúpení vo vás mnohí fanúšikovia Let ́s Dance objavili favorita. Mali ste predtým skúsenosť s tancom?
Tancoval som profesionálne niekoľko rokov u nás vo Veľkom Krtíši. Mal som 7 rokov, keď ma naši prihlásili na tanečnú a tancu som sa venoval až do svojich vysokoškolských čias. Samozrejme, postaviť sa pred kamery tak sledovanej šou bola aj napriek tomu veľká výzva.
Ste trémista alebo vás už po skúsenostiach v Teleráne nič neprekvapí?
Pred prvým prenosom som mal obrovskú trému. S mojou tanečnou partnerkou Aničkou sme mali iba štyri dni na prípravu, a navyše sme mali vystúpiť hneď v úvode večera. Pred ďalšími kolami som pociťoval trému oveľa menej. S Aničkou sme si povedali, že si to ideme v prvom rade užiť a musím povedať, že akonáhle zaznie hudba a začneme tancovať, všetok stres je zrazu preč.
Ako vás prijal kolektív ostatných súťažiacich, s kým ste si najviac sadli?
V zákulisí celej šou panuje veľmi príjemná atmosféra. Celý štáb aj účinkujúci sú naozaj skvelí. Všetci k nám boli navyše veľmi milí a ústretoví. Celý náš vstup do samotnej šou bol preto o to príjemnejší. Zatiaľ som najviac času strávil s Jankou Kovalčíkovou, Gabikou Marcinkovou a Rišom Autnerom. Sú to veľmi priateľskí ľudia.
Čo hovoríte na svoju tanečnú partnerku, je na vás prísna?
Som rád, že mi produkcia vybrala práve Aničku. Myslím, že sa dobre dopĺňame. Je veľmi tolerantná a priateľská. Trénujeme 5-6 hodín denne, niekedy aj dvojfázovo. Režim, samozrejme, musí byť, no vieme sa aj zabaviť a priateľsky porozprávať. Dokonca ma za snahu sem-tam aj odmení čokoládou (úsmev).
Staráte sa o svoje telo. Na tvrdé fyzické tréningy ste z posilňovania zrejme zvyknutý. Sú vďaka tomu pre vás tanečné tréningy o čosi menej náročné alebo je to úplne iná záťaž?
Musím povedať, že moje pôsobenie v Let’s Dance je pre mňa jednou z najväčších fyzických výziev za posledné roky. Niekoľkohodinové tréningy, tempo, presnosť a technika tanca mi dávajú zabrať oveľa viac ako hodina vo fitku. Pamäťám si, že po prvej niekoľkohodinovej tanečnej lekcii som nevedel stlačiť ani pedál plynu v aute (úsmev). Anička mi je však v tomto veľmi nápomocná, vzájomne sa povzbudzujeme.
Kde vidíte ďalej svoju kariéru v Markíze?
Je to nepredvídateľná cesta. Teším sa, že Markíza je mojím druhým domovom už niekoľko rokov, a že som mal možnosť prejsť si redaktorskou aj moderátorskou pozíciou. Každá nová príležitosť je pre mňa veľká radosť a záväzok, byť ešte lepším a profesionálnejším. Mojím snom je večerné spravodajstvo, ktoré považujem za čestnú a vysokú métu moderátorskej práce. Verím, že sa mi ju raz podarí dosiahnuť.
Vždy vás to ťahalo k médiám?
Ako dieťa som chcel byť učiteľom alebo archeológom. Zlom prišiel na mojej stužkovej slávnosti, keď som do ruky prvýkrát chytil mikrofón. Vtedy som prvýkrát pocítil, že moderovanie a práca so slovom by ma mohli napĺňať. Po ukončení vysokej školy som mal ako kultúrny referent možnosť moderovať viacero kultúrnych a športových podujatí a moderovanie mi úplne vliezlo pod kožu. Odvtedy som bol presvedčený o tom, že televízia je presne to miesto, kde chcem nájsť uplatnenie.
Na sociálnych sieťach sledujeme, aký máte krásny vzťah s rodinou. Čím si ho udržiavate?
Rodina je pre mňa veľmi dôležitá. S pribúdajúcim vekom si uvedomujem túto hodnotu ešte viac. Snažím sa s nimi pravidelne tráviť čas. Je to pre mňa ten najlepší azyl, keď môžem odísť z Bratislavy a vychutnať si ich spoločnosť vo Veľkom Krtíši. Zrazu som opäť tým bezstarostným chalanom, nezvoní žiadny mobil, neruší ma žiadny mail. Navzájom si užívame samých seba, navyše sestra už má dve malé krásne deti, takže o zábavu je u nás doma vždy postarané.
Vo vašich príspevkoch nás zaujalo, že pomáhate mamine prekonať jeden veľký životný strach. Prezraďte, čo to je a ako sa vám to podarilo?
Mamina je vo svojej prirodzenosti veľmi hanblivý a bojazlivý človek. Keď som odišiel z domu a postupne sa pracovne a finančne osamostatnil, bolo pre mňa dôležité, začať jej sprestrovať život, čo najviac, ako mi to moje povinnosti a čas dovolia. Začalo to malými spoločnými výletmi či aktivitami, ktoré nikdy neskúsila. Má panický strach z výšok a vody. Napriek tomu sa jej podarilo vystúpiť na Lomnický štít, odletieť so mnou na Maurícius či naučiť sa vojsť do bazéna či mora. Veľmi jej fandím a teším sa z toho, že si život začala užívať. Sama zistila, aký úžasný vie byť pocit, keď človek prekoná strach z nepoznaného. Život zrazu naberie celkom iný rozmer.
Ďalšia dôležitá žena vo vašom živote je vaša sestra. Obaja ste si v minulosti prešli neľahkými zdravotnými ťažkosťami. Čo vám táto životná skúsenosť dala?
Je to zimomriavkové, ale je to tak. Dvaja súrodenci, dve rakoviny. Scenár ako z filmu, no my sme sa naučili zobrať si z toho to najlepšie. Život nám ukázal, že nie sme neohrození, o to viac si vážime to, že sme tu a môžeme ďalej žiť. Na svoju sestru som nesmierne hrdý, už je matkou dvoch zdravých krásnych detí a ja som vždy rád, keď za nimi môžem zájsť do Veľkého Krtíša. Sú naším rodinným šťastím.
Ste teraz stále v pohybe, no určite máte aj spôsob, ako telo i myseľ zrelaxovať. Čo je pre vás najlepšia psychohygiena a poradili by ste ju aj našim čitateľom?
Príroda, spánok, dobrá kniha a blízki ľudia. Vo voľnom čase je pre mňa oslobodzujúce vypnúť mobil, obklopiť sa rodinou alebo blízkymi ľuďmi a vychutnávať si život. Len tak, obyčajne, pokojne v tichosti. Balans je pre mňa veľmi dôležitý.
