Stálica porotcovskej zostavy Let’s Dance žije dlhé roky v Nemecku, no na Slovensko sa vždy rada vracia. Či už do rodného kraja alebo porotcovať naše hviezdy na parkete. V marci sa na obrazovky opäť prihlásila najväčšia tanečná šou, a tak sme si s pani D. urobili prierez predošlými ročníkmi – ako súťažnými, tak aj životnými.
Hoci dlhé roky žijete v Nemecku, vieme o vás, že ste hrdá Slovenka. Kde sú vaše korene?
Pochádzam z Martina. Je to rozprávkové mesto. Mám tam dodnes kamarátov a veľmi rada sa tam vraciam.
Ako si pamätáte na časy, keď ste spolu s vaším tanečným a zároveň životným partnerom emigrovali zo Slovenska? Mali ste vtedy len dvadsaťštyri rokov a ocitli ste sa v cudzej zemi…
Bolo to veľmi náročné obdobie, na ktoré mám až teraz čas spomínať, a tá hrôza mi dochádza až dnes. Dlhé roky som o tom nebola ani schopná hovoriť. Netušili sme, čo nás za tým plotom čaká. Keď prišla príležitosť, využili sme ju. Západniari, ktorí chodili na tanečné súťaže do socialistických krajín, nevyzerali tak nešťastne, ako nám ich politickí funkcionári opisovali. Vzbudzovalo to v nás zvedavosť. Mali sme s Petrom pocit, že sme dosť silní na to, aby sme to zvládli. Politickí funkcionári totiž hovorili, že na západe prežijú len tí najsilnejší, všetkých ostatných utláčajú a nechávajú ich spávať pod mostom, no napokon sme na vlastnej koži zistili, že situácia je úplne iná…
Vraj ste boli niekde na diaľnici, keď prišla revolúcia. Ako ste to prežívali?
Áno, cestovali sme práve zo súťaže, takže sme v ten večer nesledovali správy. Išli sme oproti východo-nemeckým hraniciam a na protiľahlej strane sme odrazu videli trabant vedľa trabantu, plnú-plnú diaľnicu. Ľudia vyskakovali z okien a výskali. Vtedy nám došlo, že asi je tá diaľnica fakt otvorená. Aj teraz mám slzy v očiach, keď si to vybavím. Zastali sme na krajnici a bez slova sme asi pol hodiny plakali šťastím.
V tom čase ste už boli zobratí?
Boli. My sme sa zobrali už na vysokej škole, lebo sa nám nechcelo chodiť na dva internáty (smiech). To už dnes asi mladí ľudia nevedia, ale my sme mali dievčenský a zvlášť chlapčenský internát. A tak sme sa zobrali, aby sme mohli chodiť na manželský. No, aby ste tomu rozumeli, čo to je manželský internát, to vám boli tri manželské izby s jednou spoločnou kúpeľňou, bez kuchyne a ničoho iného…
Nestávalo sa vám, že sa bežná hádka vo vzťahu odrazila aj na vašom tanečnom výkone?
Spory medzi nami vychádzali práveže najviac z tanca. Našou úlohou bolo teda skôr, ako ten tanec nedoniesť domov (smiech). Respektíve, nemať spory ani tam, no keď už boli, nechať ich v sále…
Peter bol fyzik, vy ste študovali matematiku, a predsa ste sa dali na tanec. Napokon ste sa stali niekoľko-násobnou majsterkou Slovenska a semifinalistkou majstrovstiev sveta profesionálov, a s partnerom ste sa deväťkrát prebojovali do finále majstrovstiev Nemecka…
My sme sa nikam nedali, my sme sa len snažili prežiť. Nemali sme inú šancu, hoci sme ani nevedeli po nemecky. Neprišli sme tam ako úspešný pár. Na prvých majstrovstvách sme dokonca skončili poslední. Za rok sme sa však tvrdou drinou vypracovali na nemeckú špičku a potom aj na svetovú. Po roku sa nám už zdalo byť zbytočné vracať sa do toho “vedeckého” života, lebo sa nám páčilo zarábať za tanec, lietať po svete a byť obdivovaní.
Veru, precestovali ste vďaka tancu mnoho krajín, spomeňme Hong Kong, Paríž, Madrid,…
Ale to nie je, ako ísť na dovolenku, je to práca. Ja si tie haly na letisku ani neviem dnes priradiť. Napríklad, keď prídem do Paríža, nič mi to tam nehovorí, hoci som tam cestovala za tancom (smiech).
Vtedy sa dalo tancom krásne uživiť. Dá sa to aj dnes?
Nuž, zo všetkého môžete dnes dobre žiť, ak patríte k prvým dvadsaťštyri najlepším párom na svete. To je istá garancia.. Avšak dostať sa tam, je veľmi ťažké…
Koľko ste tancovali denne, aby ste sa tam dostali vy?
Je to náročné, lebo veľa cestujete. A po cestovaní hneď musíte trénovať. Tancovali sme aspoň šesť hodín denne.
Vraj ste si na súťaže šili šaty aj sama. Kde ste brali inšpiráciu?
Ja som veľmi kreatívna osoba. Dodnes ma to baví. Keď človek niečo skúsi, tak zístí, že všeličo vie (úsmev).
Nelákalo vás vrátiť sa do domoviny ani po rozvode?
Nerozmýšľala som nad tým, kde budem žiť, ale s kým budem žiť. Vedela som, že byť sama ma nebaví, že si chcem nájsť niekoho, kto ma bude mať rád. Keby som našla Slováka, tak som na Slovensku, keby Američana, tak v Amerike…
A kto hľadá, nájde. Váš druhý manžel Hartmut Hopp je Nemec. Ste príkladom toho, že život nekončí rozvodom a človek má naďalej právo nájsť šťastie v láske. Čo je podľa vás základom fungovania zdravého vzťahu?
Veľa som o tom rozmýšľala. Napokon myslím, že to je len šťastie. Ani jeden z nás nerobí niečo zvláštne. Skrátka raz nájdete niekoho, s kým vám je dobre a nemusíte pre to ani nič robiť…
Ako vníma, že ste mediálne známa?
Ja myslím, že mu je to jedno. On to asi ani nevníma. Minule sme napríklad prišli do Prahy na Star Dance práve po generálke, keď celý húf ľudí stál na ulici. Všetci sa na mňa vrhli, bozkávali ma a podávali mi ruky, chceli sa fotiť, no on to akosi neriešil. Zastal presne pred nimi a akoby sa nič zvláštne nedialo, mi zakričal: „Tánička, tak ahoj, prídem po teba o jedenástej“ (smiech).
Vraj ste sa spoznali počas autonehody, je to pravda?
Nechtiac som mu pri parkovaní ťukla do auta. A hoci na tom aute nič nemal, nechala som mu za stieračom vizitku, že keby s ním náhodou predsa len niečo bolo, nech sa mi ozve, no teraz musím utekať, lebo mám tanečný tréning. A on sa napriek tomu, že tam nič nebolo, ohlásil a takto to dopadlo (úsmev).
Má zaujímavú prácu – je kriminalista. Naučil vás nejaké ťahy, v čom si dávať pozor v rámci bezpečia z praxe?
Nebudete tomu veriť, ale on je napriek svojmu pracovnému zameraniu veľmi pozitívny človek. Akoby nemal pocit, že svet je aspoň trochu zlý. Hovorí mi: „Tánička, to je len veľmi malé percento – tých zlých ľudí. Keď si slušný človek, tak sú k tebe aj ostatní slušní“.
Vyzeráte výborne, ani po šesťdesiatke nestrácate charizmu. Čo je váš recept na krásu?
Ja sa vôbec nesnažím byť pekná, iba zdravá. Akurát, že sa cítim spokojná, keď som chudšia. Nič neskúšam, len jem menej, ako mi chutí, hoci môj muž hovorí, že jem dvakrát toľko ako on (smiech). Ale podľa mňa kecá! Síce, keď tak rozmýšľam, je pravda, že keď sa v minulom ročníku poroty Let’s Dance pýtali, kto zje najviac sladkostí, Janko aj Adelka ukázali prstom na mňa (smiech).
S účasťou v porote Let´s Dance ste začali už pred vyše pätnástimi rokmi. Cítite na sebe posun v rámci vystupovania pred kamerou, ste viac uvoľnená?
Kedysi som viac rozmýšľala o tom, čo poviem, a čo nepoviem. A možno som sa už vtedy nebrala vážne, teraz sa neberiem už vôbec vážne (smiech).
Ako hodnotíte vývin súťaže – prvú sériu verzus aktuálny ročník?
Všetko je rýchlejšie. Kedysi, keď sme robili prvé Let’s Dance ešte s pánom Bednárikom, sme veľa rozprávali a ľudia nás počúvali. Teraz chcú dostať pointu rýchlejšie a rovnako aj v tanci očakávajú hneď šou.
Je ťažké presvedčiť egá umelcov, že robia niečo nesprávne?
Na to majú, chvalabohu, profi tanečníkov, a tí musia s nimi bojovať. My sa im len snažíme poradiť, čo by ešte mohli urobiť lepšie. Nemajú to s nimi ľahké, sú to predsa ľudia, ktorí už v živote niečo dokázali, a predsa len je to určitá forma kritiky. Na jednej strane ich musia chváliť, aby tancovali ďalej, a na druhej tlačiť, aby sa zlepšili a v tom majú veľmi obdivuhodnú úlohu.
Stalo sa vám, že ste po priamom prenose doma lamentovali, či ste nemali dať niekomu predsa len iný lopárik?
Toto sa mi ešte nikdy nestalo. Reagujem totiž veľmi intuitívne a vtedy viem, že je to opodstatnené. Som zvyknutá porotovať aj športové tanečné súťaže, kde ľudia obetovali celé životy pre tanec a teraz niekto musí rozhodnúť, kto bude prvý, a kto šiesty. Tanec je zmiešanina techniky a emócie.
Ak by prišla séria, kde by opäť súťažili iba víťazi všetkých doterajších ročníkov, kto by mal podľa vás navrch?
Ak by taká súťaž bola, jednoznačne by vyhral Janko Koleník. Je to prekrásny, kreatívny a všestranne umelecky nadaný človek. Keď sa jeho talent spojí s telesnou krásou, je jedinečný. Navyše tancoval už v detstve, a čo sa naučíte v mladosti, vám už zostane ako základ navždy…
U ktorého choreografa viete vždy, že vám zahrá na strunu?
Je to veľmi individuálne. Skúsení tanečníci hľadajú v osobnostiach to, čo im ide a snažia sa tomu prispôsobiť aj choreografie. Nemôže šesťdesiatročná pani tancovať takú istú choreografiu ako dvadsaťročná. Ide o to, nájsť v tých hviezdach to, čo bude dobre vyzerať presne na nich. Robiť choreografiu, keď má človek k dispozícii len tanečníkov, je “jednoduché”. No robiť ju pre konkrétnu hviezdu, je veľmi ťažké. Záleží aj na tom, či si dobre rozumejú, a či dokáže tanečník dostatočne motivovať tú osobnosť. Je to skrátka nevypočitateľné…
Od koho z tanečných párov aktuálneho ročníka ste mali najväčšie očakávania?
Hoci sa zaujímam o Slovensko, nie som až tak hlboko v dianí, aby som všetkých evidovala. Mnohé hviezdy poznám len povrchne alebo vôbec. Dokonca som ani Janka Koleníka nepoznala, a som rada, lebo mám tým pádom rovnaký rešpekt ku všetkým a neviem, kto je veľká hviezda a kto menšia. A vlastne to ani nie je dôležité, deliť sa na malých a veľkých (úsmev).
foto zdroj: archív Tatiana Drexler, TV Markíza
