Martin Buzalka je dvadsaťšesťročný mladý muž, ktorý sa narodil s Downovým syndrómom. V dvoch rokoch sa mu rapídne zhoršil zrak a už ako malé dieťa musel nosiť veľmi silné dioptrie do diaľky – mínus sedem a pol na jednom oku a mínus šesť a pol na druhom. Celé roky sa trápil, aby dobre videl. Dnes je však „frajer“, okuliare nepotrebuje.
„Kontaktoval nás pán doktor Veselý. Videl totiž Martina v jednej relácii v televízii, ako si hľadá prácu. Ponúkol nám, že Martinovi zoperuje oči, a to bezplatne, aby si ľahšie našiel robotu. Bolo to pre mňa veľké prekvapenie, keď sa nám ozval. Musela som to chvíľu spracúvať,“ hovorí Martinova mama Eva Buzalková. Po prvotnom šoku sa rozhodli, že predsa len pôjdu aspoň na konzultáciu. Od lekára si dali vysvetliť najmä to, aké komplikácie môžu nastať a či vôbec Martin takú operáciu zvládne. „Dlho sme zvažovali, či vôbec ísť na operáciu, hlavne ja. Lebo nám dali na A 4 rozpísaný katastrofický scenár, čo všetko sa môže stať po operácii. No, Martin ma presvedčil, že sa chce na to dať, že to chce vyskúšať. Vlastne Martin a doktor Veselý ma presvedčili. Zabralo aj uistenie lekára, že syn, napriek tomu, že má Downov syndróm, to určite zvládne,“ opisuje pani Eva, akou rozhodovacou tortúrou prešla ešte pred zákrokom.
Vidí až na UFO
Operácia bola štandardná, bez hospitalizácie. Jeden deň operovali Martinovi jedno oko, odišiel domov a na ďalší deň prišiel znova do ambulancie a operovali mu druhé oko. „Vôbec som sa nebál. Tešil som sa na operáciu. Keď mi operovali oko, s pánom doktorom som sa celý čas rozprával. Zákrok bol rýchly a vôbec to nebolelo. Teším sa, že vidím oveľa lepšie na svet. A aj krajšie. Odrazu všetko vidím a bez okuliarov. Vidím aj na UFO na bratislavskom moste a som veľmi šťastný,“ hovorí Martin a dodáva, že s doktorom sa aj skamarátili. Aj mama oceňuje prácu očného chirurga. „Bol veľmi profesionálny, ústretový a zároveň ľudský a citlivý. To, že sme za zákrok nemuseli platiť, je pre nás neuveriteľné – až by som povedala zázrak, že v dnešných časoch sa nájdu ľudia, ktorí pomáhajú celkom nezištne. Ale myslím si, že sa nám tak občas vracia to, čo robíme pre druhých. Ono to tak nejako funguje. Určite by sme si takúto operáciu nemohli dovoliť, napriek tomu, že sa obaja snažíme pracovať,“ vysvetľuje pani Eva. Martin a jeho mama pochádzajú z Nitry. Do Bratislavy sa presťahovali pred rokom a pol preto, aby si syn ľahšie našiel prácu. A tej má teraz veru dosť. Robí až na troch miestach. Prvú prácu má v homeopatickej lekárni, kde robí štyri hodiny denne. Každé ráno najprv umýva podlahu, potom sa naraňajkuje a opäť pokračuje v práci. Robí všetko, čo mu povie jeho kamarátka a vedúca. Napríklad vyberá a ukladá bunkové soli, alebo utiera flakóny.
Recykluje zubné kefky
Prácu číslo dva – a veľmi osožnú pre životné prostredie, má v istej firme, kde recykluje zubné kefky. Ľudia tam donesú alebo pošlú poštou staré, použité zubné kefky. „Je tam také zariadenie s pákou. Ja doň vsuniem hlavičku so štetinami a odseknem. Rúčky zo zubných kefiek dávam zvlášť. Vyrábajú sa z nich potom smetné koše, alebo rôzne plastové nádoby,“ vysvetľuje Martin. Ide o to, aby sa plast aj druhotne využil, aby sa len tak nevyhodil do odpadu. Pre nás, čo sme to ešte nevedeli, je to zaujímavá informácia. Aj použité zubné kefky môžeme doma osobitne separovať a potom ich posunúť na recykláciu. „Ľudia, ktorí poznajú Martina a vedia, že tam robí, nám poštou posielajú použité zubné kefky,“ dodáva Martinova mama. A keďže sme spomenuli, že má až tri roboty, musíme doplniť, že tretím pracoviskom je sociálny podnik určený pre zdravotne postihnutých ľudí. Ide o prácu v jednom hoteli v Rači. Martin prešiel niekoľkými prevádzkami – zaúčal sa najprv v reštaurácii, potom v práčovni a momentálne skúša prácu v hotelovej časti. Nie je to však platená práca. Ide o zaúčanie sa v sektore služieb, vyskúšanie si toho, čo by pre Martina bolo najzaujímavejšie. Je to taká príprava na prácu. „Všade mám dobrých kolegov. Pri zubných kefkách Rada a Martinku. Dobrých kamarátov mám aj v tretej práci. Páči sa mi tam, ale čoskoro by som chcel už odtiaľ odísť. Lebo tri práce nechcem mať, je to priveľa,“ posťažoval sa Martin. „Už je toho naozaj niekedy dosť, vidím, že je unavený,“ vraví Eva Buzalková.
Do ústavu, nikdy!
Syna naučila samého cestovať MHD. Pričom trasa nie je jednoduchá, z hradu pri parlamente musí cestovať do Rače. Sám – bez jej sprievodu chodí do práce. Vraví, že niekedy tŕpne, keď sa v dohodnutom čase neozve. Ako každá mama má strach o dieťa. „Vyštudovala som špeciálnu pedagogiku a Martinko sa mi narodil hneď po vysokej škole. Keď prišiel na svet, sama primárka prišla za mnou. Povedala mi, že syn má Downov syndróm a hneď sa ma pýtala, či nepotrebujem niečo na upokojenie. Odvetila som, že nie, budeme nejako bojovať. Vedela som približne, čo ma čaká, ale nie celkom, pretože som nemala pedagogickú prax. Martinka som však nikdy nedala do ústavu, do zariadení pre takéto deti. Ani som o tom neuvažovala. Musím ale povedať, že som vždy mala veľkú podporu rodiny – od rodičov a súrodencov,“ hovorí Eva Buzalková. Vidno, že medzi mamou a synom je veľké citové puto. Martin chytí maminu ruku a pobozká ju. Tak jej prejavuje lásku a úctu. Alebo ju oblapí okolo krku a pritíska sa k nej.
Sníva o žene a deťoch
„Ja mám mamičku najradšej na celom svete. Je to najlepšia mamička na svete. Starala sa o mňa, keď som bol malý a stará sa o mňa doteraz, a ešte sa aj bude starať. Ja jej budem pomáhať. Chcem povedať, že ju ľúbim a mám ju rád,“ vyznal sa Martin pred nami. Martin má však rád aj ostatných členov rodiny – strýka, tety i starých rodičov. A rád robí druhým ľuďom radosť. Napríklad starému otcovi vytvoril fotoknihu – z počítača povyberal a potom zostavil do albumu jednotlivé fotky a spravil k nim krátke texty. Knihu podaroval dedkovi k osemdesiatke. A rovnaký darček pripravil aj mame k päťdesiatke. „Naozaj to urobil sám, stačilo mu len ukázať, ako pracovať s počítačom. Je veľmi aktívny. V piatky chodieva nacvičovať divadlo, chodieva tiež do medzinárodných táborov a s asistentom do divadla a do kina. Jeho veľkým snom je oženiť sa a mať deti. Chce sa osamostatniť a žiť ako ostatní ľudia,“ vraví na záver mama Eva Buzalková.
VIERA MAŠLEJOVÁ
Foto: Ramon Leško a archív E. B.
