Nepíše sa mi to ľahko, a preto pravé mená radšej nechám opomenuté. Tí, o ktorých ide, sa v nich nájdu. S láskou prichádza aj množstvo dilem a neľahkých rozhodnutí. Taký je aj môj príbeh…
Čerstvo otvorené gymnázium voňalo novotou. Vznášala sa okolo neho aura očakávaných zážitkov, otvorenie dverí do sveta, zrodenie akademickej pôdy nabitej vôľou, motiváciou a relevantnými informáciami. Všetci boli vzrušení, veď vzdelanie malo neodškriepiteľnú hodnotu a on sa na tomto všetkom mohol podieľať. Pán učiteľ.
Domček z karát sa zrútil cez noc
Gusto bol čerstvý absolvent. Plánoval učiť a popri tom využiť všetky možnosti medzinárodných spoluprác, ktoré sa naskytli. Miloval život, vedu, učenie a umenie. Plný snov a ideálov. Rozprával plynule po rusky aj po anglicky, bol vedec, akademik a básnik. Práve citlivé a umelecké zákutie jeho inak faktickej duše priťahovalo nejednu členku mladého učiteľského zboru. Nebol krásavec, no mal niečo do seba. Ľahol si spať s tým, že ráno bude pokračovať v prípravách na začiatok školského roka. Usmial sa a bol spokojný. Avšak ráno, do ktorého sa zobudil, bolo neočakávaným šokom. Písal sa 21. august 1968. Keď zistil, čo sa v noci udialo, plakal ako malé dieťa. Zrútil sa mu, tak ako mnohým iným, celý svet.
Zatrpknutý pán
Často som sa ho na učiteľské začiatky pýtala a vždy sme skončili pri jeho nikdy nepublikovanej zbierke básní s názvom Človek proti rozumu. Samozrejme, že po prvotnom šoku bojoval, snažili sa aj s kolegami nájsť si svoje miesto vo svojej ovládnutej krajine, dúfali v božiu prozreteľnosť a v to, že toto skrátka nejde. Časom postupne všetci vyhoreli. Učili v rámci nadiktovaných regúl, čo smeli a triasli sa, aby si nepošpinili „kádrové profily“. Úplné detaily neviem, no z mladého šviháka sa stal zatrpknutý pán. Nebol v obľube. Trpel na duši a dával to najavo prísnosťou na svojich hodinách.
Ženy jedného muža
Spoločenská situácia Gusta prevalcovala natoľko, že súkromný život okresal na písanie básní a pár umelecky založených priateľov, s ktorými sa vedeli porozprávať bez všadeprítomného strachu. Hoci vtedy museli mať všetci „poriadnu“ prácu ako murári či vrátnici, intelektuálne debaty s nimi boli jediné, čo ho držalo nad vodou. Ani nevedel ako, a nastal rok 1989 a spolu sním aj nový vietor do pomyselných plachiet. Štyridsaťšesťročný Gusto mal pocit, že jeho osud je už spečatený, kým som na gymnázium nastúpila ja. Povrávalo sa o ňom všeličo, medzi iným aj to, že v živote miloval len tri ženy. Svoju mamu, babku a učiteľku v materskej škole. Priťahoval ma.
Lolita zo sídliska
Milovala som rebéliu a lákalo ma posúvať hranice. Na pána učiteľa som skúšala všetky ženské triky, ktoré existovali. Nebála som sa. Strach mi je cudzí dodnes. Nedáva mi zmysel. Zvodné pohľady a najkratšie možné sukne, provokácie, tajné odkazy v domácich úlohách. Mohol ma nahlásiť či znížiť známku, no nič také sa nedialo. Nereagoval, čo ma lákalo ešte väčšmi.
Mala som, samozrejme, iných chlapcov, veď sme boli mladí a v rozpuku, no moje srdce patrilo len učiteľovi. Keď sa ma niekto spýtal, kedy sa vydám, vždy som povedala, že keď budem v domove dôchodcov, aby som dobiedzačov odohnala. Spätne si uvedomujem, že skutočne treba vážiť slová a korigovať aj svoje myšlienky…
Spolu
V našom meste koluje chýr o tom, že mi na vyučovaní za drzosť dal facku, ale je to fáma. Gusto je najgalantnejší muž, akého som kedy poznala. Aj teraz, tesne pred osemdesiatkou, vyskočí ako srnec, keď mi má otvoriť dvere alebo odsunúť stoličku. Milujem ho už tridsaťtri rokov a nič z toho, čo sme spolu zažili, by som nemenila. Je ako môj maják, ktorý svieti do tmy, kým si ja nocou lietam ako odtrhnutý šarkan. Aby som to nenaťahovala, na vyučovaní ma ponížil slovami, „dlhé vlasy, krátky rozum“. Kontrovala som mu tým, že ma doma vychovali tak, aby som sa nad nikoho nevyvyšovala a ani sa pred nikým neponižovala a odišla som z vyučovania. Keď ma zavolal do kabinetu, myslela som si, že pôjde o pokarhanie. On mi však namiesto toho vysvetlil, že ak máme byť spolu, musíme vyčkať do mojej osemnástky. Nedovolil mi ani bozk, a keď tá osemnástka o pár mesiacov prišla, naštartoval sa ohňostroj, o akom sa môže hocikomu len snívať.
Vďaka tomu, že sme vydržali, nemôžeme byť šťastnejší. Spoločné debaty nepoznajú vekový rozdiel, láska neurčuje hranice. Tie si vytvárajú samotní ľudia vo svojej mysli a srdci. My sme toho žijúcim dôkazom. Sme vďační za každý deň, keď môžeme spoločne dýchať. Naše úspešné deti sú akýmsi potvrdením správnosti všetkého, čím sme si prešli.
Anička, Bratislava
Spracovala: Silvia Cipruš
