Gabika Marcinková je ten typ herečky, ktorý sa hodí do každého projektu. Najnovšie ju môžeme vidieť v seriáli Vytoč môjho agenta. Popri práci herečky sa jej harmonogram točí okolo päťročnej dcérky Emky a trojročného synčeka Jakubka. Gabika je však dôkazom toho, že rodičovstvo a kariéra idú ruka v ruke.
Aktuálne účinkujete v novom seriáli Vytoč môjho agenta. Ako ste reagovali na ponuku, keď vám oznámili, že budete hrať samu seba?
Veľmi som sa potešila, že sa u nás bude robiť tento zaujímavý seriál a bola som rada, že môžem byť jeho súčasťou. Hrať akúsi paródiu samej na seba je veľmi príjemná výzva.
V seriáli nakrúcate, že nakrúcate. Takže originálny štáb sleduje fiktívny? Nemali ste v tom chaos?
Áno, ten náš herecký štáb vyzeral natoľko presvedčivo, že som sa raz išla niečo spýtať skriptky, ktorá vlastne bola len hrajúca komparzistka. Myslím, že aj oni ako herci a komparzisti hrajúci reálny štáb, si to veľmi užili.
Hráte tam scénu s Jiřím Langmajerom. Povedzte nám o tom viac…
No hneď v úvodnej časti vysvitne, že Gabriela Marcinková, ktorú hrám, sa dosť nemá rada s hercom Langmajerom, ktorého hrá pán Langmajer. A keďže ich v seriáli čakajú romantické scény a štáb má už niekoľkodňový sklz, ich agenti musia vyriešiť, ako týchto dvoch zmieriť.
V seriáli ste bezdetná, no v skutočnom živote sa váš harmonogram točí okolo päťročnej dcérky Emky a trojročného synčeka Jakubka. Používate na nich doma nejaké herecké ťahy pri výchove?
Maximálne pri čítaní rozprávok. Ono tie herecké ťahy vlastne znamenajú vydolovať zo seba emóciu, ktorú v danej chvíli necítite, čo je pomerne namáhavý proces. Tým sa naozaj nechcem zaťažovať v mojom bežnom živote.
Kto je u vás ten prísnejší rodič?
Obidvaja sa snažíme byť láskavo prísni.
Ani počas materskej sme vás na obrazovkách nestrácali. Ste dôkazom, že kariéra sa dá skĺbiť s materstvom. Čo všetko je však za tým?
Neustále hľadanie rovnováhy. Totiž – takmer všetky matky majú nejaké výčitky svedomia. Či už nepracujú, alebo pracujú. Či už sedia doma vyhorené alebo nechávajú deti opatrovateľkám a venujú sa svojim koníčkom. Či už nestihli navariť, upratať, poskladať bielizeň alebo sa málo hrali s dieťaťom. Vysvetľujem si to tým, že v minulosti sa deti vychovávali kolektívnejšie, matky sa tak netrápili psychickým vývinom svojich detí a hlavne nemali možnosť realizovať sa tak ako my dnes. Takže, aby som sa vrátila k otázke – spojenie materstva a práce je pre mňa hlavne o tom, aby som zahodila tieto výčitky, aby som si rovnako vážila čas s deťmi aj bez nich, a aby som bola šťastným človekom, ktorý takto deťom podvedome podsúva mechanizmy, ako to šťastie dosiahnuť.
Stretli ste sa už niekedy s vyhorením?
S obrovskou vďačnosťou hovorím, že som prirodzene optimistický človek. A zároveň sa snažím vždy robiť opatrenia, aby som sa vyhoreniu nepriblížila. Či už reguláciou množstva práce alebo požiadaním o pomoc s deťmi, ak ju potrebujem. Zažila som však pár mesiacov intenzívneho smútku a nechuti venovať sa dookola upratovaniu, vareniu, riešeniu detských konfliktov, uspávaniu a podobne. Myslím si, že v prvom rade je dobré priznať si tento svoj stav, a potom to riešiť, či už s partnermi, kamarátmi alebo odborníkmi…
Obe deti už nastúpili do škôlky. Máte teraz viac času na seba? Ako ho využívate?
Pokračujem v plnení svojich tanečných snov. Okrem toho, že s partiou z Let’s Dance pokračujeme v tréningoch latinsko-amerických tancov. Vždy som sa potrebovala venovať nejakému športu. Beh je súčasťou môjho života už dvadsaťpäť rokov a do toho si vždy nájdem nejakú zaujímavosť. Či už to bolo posilňovanie, thajský box, pilates… Momentálne je to tanec, ktorému sa venujem s úžasnými ľuďmi. Minule sme si dokonca zašli aj na hip-hop. Okrem toho čítam knihy, pozerám filmy, chodím behať, dávam si dokopy diastázu a domácnosť.
Vždy vás vidíme s úsmevom na perách. Dokonca som niekde čítala vaše vyjadrenie, že ste šťastná, odkedy ste sa narodili, akurát čoraz lepšie chápete koncept šťastia. Ako ho teda konkrétne chápete? Inšpirujte nás…
Tak ja vám teda poviem, čo robí šťastnou mňa. Pocit, že mám svoj život vo vlastných rukách. Že ma neovplyvňuje strach. Že mám okolo seba ľudí, pred ktorými nemusím nič hrať. Že mám povolanie, ktoré ma baví. Že prijímam život so všetkými pádmi a „negatívnymi“ emóciami, so všetkými svojimi prednosťami aj nedostatkami. Že sa cez moje deti môžem toľko veľa učiť. Cítim obrovskú vďačnosť za to, že sa mi žije dobre.
