Hranica medzi láskou a nenávisťou býva pritenká a práve tam, kde kedysi vzplanul oheň, hravo nastane chlad a bezútešnosť. Stačí na to pár externých okolností a príležitosť…
„Ty si šialená,“ skríkol na ňu predtým, ako jej pred nosom zabuchol dvere. Ivan, večný „správňák“, čo nezvládol svoj život. Na všetko zvykol mať názor, kým sa mu nezačalo diať to, čo ho zvalcovalo. Zaľúbil sa.
Láska so záväzkami
S Lujzou boli krásny pár. Dve malé utešené deti, pekný byt, príjemné kariéry, proste rodina ako zo škatuľky. Sami si to vždy pri prezeraní rodinných fotiek vravievali. „Pristane nám to,“ alebo slovami syna Ivka „sme fešáci,“ zvykli sa smiať. Až sa tá dobrá nálada začala z rodiny začala nenápadne vytrácať. Lujza bola stále častejšie podráždená, čo Ivan rád okomentoval slovami, ktoré len prilievali olej do ohňa. Jeho nálada nebola o nič lepšia a jeho bežné slová doplnilo frflanie, vrčanie, nevyžiadané rady a uštipačné komentáre. Lujze to bolo ľúto, lebo vinila seba a fakt, že nezvláda rolu udržiavateľky rodinného kruhu. Chradla a vinila sa…
Škrípanie všednosti
Všetko pritom začalo priam idylicky. Príjemný vekový rozdiel medzi manželmi spôsoboval, že boli na jednej vlne a spájalo ich mnoho. Kultúra a cestovanie boli ich súčasťou dlhé roky predtým, ako sa k nim pridali ich milované deti. Teraz, keď boli malé, sa kolobeh ich životov prirodzene zmenil a práve tam narazila kosa na kameň. Lujza bola živel, ktorý bol zrazu uväznený vo večných a nikdy nekončiacich povinnostiach pracujúcej matky. Svojej roboty sa však vzdať nechcela, prinášala jej radosť a spojenie s jej starým ja, ktoré mala rada. Ivo tomu nerozumel. Zastával teplé miestečko v banke a keď sa na to pozrel náhodný okoloidúci, bol pomerne nudný. Aj suchý zmysel pre humor, ktorý mu roky tak pristal sa kamsi vytratil. Tam, kde prišiel Ivo, nálada klesla a začalo si to všímať aj okolie.
Začarovaný kruh
„Prosím ťa, čo je tomu tvojmu ufrflancovi,“ vybehol na Lujzu počas spoločnej zábavy rodinný priateľ. „Má toho veľa,“ odpovedala úprimne Lujza. Bola si vedomá toho, že jej príjem je skôr spestrením a gro ich rodinnej réžie ostáva na pleciach manžela. Navyše ho neochvejný perfekcionizmus dohnal k tomu, že manželke nedal šancu plne rozhodovať o veciach týkajúcich sa ich vzťahu a detí, čo u nej vyústilo k strate sebavedomia. Či sa kupovala lampa a či pračka, Ivo musel mať posledné slovo. Neraz bola svedkom toho, ako po nej upravuje už upratané či negatívne komentuje akýkoľvek pokus o zmenu v zaužívanom rytme. Keďže boli deti maličké, vytrácal sa aj spoločný čas a napriek pokusom z jej strany neprichádzala spätná väzba. Lujza bola stále mladá, chcela sa baviť a žiť, nielen prežívať a tak naplnenie nachádzala stále častejšie v práci. Napriek príležitostiam však ostávala vernou manželkou, ktorá si ctila ich dlhoročný zväzok.
Študentky
Z trucu, či z nutnosti sa do roboty zahĺbil aj Ivan. Málo toho v banke nebolo a preto sa úprimne potešil, keď prijali nové posily. Najprv sa nad životopismi pousmial s tým, že aké mladé žabky idú do ich šedivejúcich kruhov a dokonca to doma spomenul aj Lujze. Kontrolka v jej hlave zasvietila okamžite, ale myšlienku ihneď zahnala, veď Ivo bol skala, neochvejný a pevný vo svojich názoroch. Nejaké mladuchy ho zaujímať nebudú, veď je nohami pevne na zemi a drámu veru nevyhľadáva. Hoci by podľa Lujzy mohol. Plíživá nuda a stereoptyp s ním ju ubíjali. A keď sa časom pridali jeho zlé nálady a podráždenosť, nevedela, čo si počať. Raz Iva znenazdajky prekvapila v kancelárii a vtedy sa jej skladačka v hlave začala spájať dohromady. Ivo si ju ihneď nevšimol, zato ona v milisekunde spozorovala ako sa vysmiaty nakláňa k mladej, hoci nie veľmi pohľadnej dievčine, s bujarým dekoltom. Taký úsmev u svojho manžela už dávno nevidela. „Ehm,“ odašľala si a Ivan vyskočil takmer po plafón, „šla som okolo a chcela som sa len spýtať či neskočíme na obed.“ Skočili a Ivan musel s pravdou von.
Domček z karát
Manžel v kríze stredného veku sa dal opantať a chytil sa udičky mladej žabičky. Dodnes netuší, čo si od takéhoto poklesku vtedy sľuboval. Aférka s mladou zašla priďaleko a novopečený Don Juan sa zaľúbil. Až natoľko, že jedného dňa zbalil svoje kufre, pobozkal plačúce deti na čelo a Lujze zamával na odchod. Po období neistoty, ktoré tomu predchádzalo sa jej v tom bode už uľavilo. Nemohla žiť s mužom, ktorý nedokázal zabojovať o rodinu a veril, že svoje šťastie nájde v o polovicu mladšej študentke. Roky už zmazali nenávisť, ktorú k nemu vtedy pociťovala a je jej to skôr smiešne. Niečo v zmysle „povedz Bohu o svojich plánoch a on sa schuti zasmeje.“ Ona plánovala krásny rodinný život s deťmi, kde budú pre sebe s Ivom aj tak stále na prvom mieste. Pre Iva sa z nej stala „maminka“ a ženu v nej už nevidel. A pritom stačilo málo.
Trpezlivosť ruže prináša
Keď jej sedemnásťročný Ivko prinesie kávu na terasu domu s výhľadom na more, má chuť sa uštipnúť. Vždy bola do sveta a vedela, že slnko jej pristane, ale fakt, že rok po rozvode stretne spriaznenú dušu by neodhadla ani v najtajnejších snoch. Zahraničný Slovák Teo jej všetko vysvetlil a naučil ju ako opäť získať lásku a úctu k sebe samej. Našla v ňom rozhodného a silného partnera, ktorého jej silná ženská energia neprevalcovala. Je vlastne prvým z radu jej mužov, ktorý pochopil krehkosť jej duše, ale pritom pevnosť a neochvejnosť jej ducha. S Teom sa rozhodli pre život pri mori a deti žijú s nimi. Nie je ich otcom, ani nikdy nebude a na toho svojho nedajú dopustiť, ale majú ho radi. A on ich tiež. Keď stretol Lujzu nechápal, ako mohol niekto súdny zanechať takýto „klenot“ a odísť. A potom si spomenul na svoj život a to, ako opustil manželku s malými deťmi, ale to je už iný príbeh.
Pri rodinných stretnutiach Ivo dodnes klopí oči a pociťuje hanbu. Vtedy však zväčša príde dnes už bývalá korpulentná študentka a zavalí ho ďalšími úlohami, ktoré pre ňu musí vykonať. Štekajú na seba ako psi, ale zostali spolu. A dokonca majú spolu deti. Keď sa Lujza obzrie, je šťastná, že ním bola kedysi považovaná za šialenú…
