Daniela Čarná, kurátorka Galérie umenia Ernesta Zmetáka v Nových Zámkoch, vybrala zo súčasného umenia niekoľko diel, ktoré zobrazujú Krista v odkaze na Veľkú noc. Ako odborníčka sa touto témou dlhodobo zaoberá a k dielam napísala aj svoj komentár.
„Hlavným cieľom umelcov, ktorí sa venujú sakrálnym témam dnes, už nie je ilustrácia tém kresťanskej ikonografie, ako tomu bolo v minulosti. Zameriavajú sa na reflexiu kresťanstva v súčasnom vizuálnom jazyku, ktorý môže mať rôzne podoby. Treba povedať, že témy vychádzajúce z kresťanstva v umení nikdy nestratili svoju kontinuitu a neprestali rezonovať. Kresťanské námety umelci využívajú ako metaforu definovania postavenia človeka v spoločnosti, či odraz osobného hľadania a viery,“ hovorí Daniela Čarná a dodáva, že autori tak súčasnými vizuálnymi prostriedkami reflektujú a vyjadrujú spiritualitu človeka 21. storočia.
Ladislav Čarný: Salvator Mundi, 1990/2003, súkromná zbierka
Zrkadlový objekt Salvator Mundi prostredníctvom každodenných materiálov, akými sú zrkadlo a lano, zobrazuje Spasiteľa sveta – Krista na kríži. Osobne sa dotýka každého z nás a je výzvou k sebareflexii, keďže v odraze zrkadla sa stávame súčasťou obrazu aj my. Náš obraz v zrkadle sa rozpadá a znova sa zoceľuje v pohľade na kríž, ktorý v sebe zmieruje všetky protiklady, neistoty a paradoxy života, ktorým Kristus dáva vnútorný zmysel. Ako hovorí autor: „Pre antického človeka bol odraz v zrkadle dôkazom existencie duše. Pre nás je odrazom videného sveta, vrátane našej podoby v ňom. Zrkadlo, ako výtvarný a významový materiál, umožňuje pracovať s portrétom diváka a viesť ho k zamysleniu sa nad svojimi rolami, pozíciami a postojmi. V diele Salvator Mundi chcem divákovi umožniť prežiť rozpad priestoru – sveta, v ktorom sa nachádza, a zároveň si uvedomiť, čo mu dáva šancu udržať jeho celistvosť.“
Julián Filo: Emauzy, 1994-95, archív autora
V obraze Emauzy Julián Filo zobrazuje Krista po zmŕtvychvstaní, pri lámaní chleba v okamihu, kedy učeníci pochopili, kým naozaj je. Učeníci v civilných oblekoch sú však zobrazení ako obyčajní ľudia dnešnej doby – úradníci so svojimi každodennými starosťami, pochybnosťami, dilemami, obavami aj nedôverou, s ktorými každý občas zápasíme. Julián Filo o téme dokáže hovoriť vecnou civilistickou rečou dneška, bez toho, aby tlmočené posolstvá strácali na svojej aktuálnosti a naliehavosti.
Miloš Urbásek: Posledná večera, 1970, archív autora
Posledná večera bola častým motívom dejín umenia. Asi najznámejším dielom s touto témou je freska Leonarda da Vinci na stene refektára kláštora Santa Maria delle Grazie v Miláne. Na toto dielo reaguje aj Miloš Urbásek, počas kolektívneho podujatia − akcie umelcov s názvom Festival snehu, ktoré sa konalo vo Vysokých Tatrách v roku 1970, počas paralelne prebiehajúcich majstrovstiev sveta v lyžovaní. Podnetom bola výzva reagovať na vybrané dielo z dejín umenia v zasneženej krajine. Urbásek v nej nainštaloval prestretý stôl, pripravený na hostinu, poslednú večeru pre Krista a jeho učeníkov. Je zároveň výzvou k participácii, k osobnému pozvaniu pre nás – vstúpiť do deja, neostať stáť bokom, zúčastniť sa a zaujať postoj. Je na nás, či prijmeme pozvanie.
Klára Bočkayová: Skoro ikona (Posledná večera), 1992, majetok autorky
Klára Bočkayová reaguje na slávnu Poslednú večeru Leonarda da Vinci. Ako predloha jej však neslúži samotná freska, ale výšivky, vďaka ktorým tento frekventovaný námet zľudovel a dostal sa do mnohých domácností vo forme takzvaných kuchárok: predtlačených textílií určených na vyšívanie a následné zdobenie domácností. Bočkayová tieto artefakty, ľudové výšivky, pomocou techniky frotáže prenáša na plátno a motív ďalej posúva, transformuje a znejasňuje, zahaľuje ho rúškom tajomstva. Predlohy z kategórie tradičných predstáv o ženskom svete sa v jedinečnej tvorbe Kláry Bočkayovej stávajú nadčasovými podobenstvami. Prepája, dnes už nie tak striktne oddelené, vysoké a nízke polohy umenia do unikátnych obrazových básní. Aktuálne sa koná jej výstava s názvom Bývalý raj v Oravskej galérii v Dolnom Kubíne, odkiaľ pochádza.
Dorota Sadovská: Modrozelený Kristus s ranami, 2023, majetok autorky
Dorota Sadovská sa od deväťdesiatych rokov 20. storočia venuje téme svätcov inovatívnym a jedinečným spôsobom. V obraze Modrozelený Kristus je telo Krista, vznášajúce sa v priestore, zobrazené v prudkej perspektívnej skratke. Dívame sa na neho s pohľadom upreným hore, k nebu, on sa díva na nás, na diváka stojaceho pod obrazom. Autorka vedie dialóg s dejinami umenia – pripomeňme si napríklad známe dielo Ukrižovaného podľa sv. Jána z Kríža od Salvatora Dalího. Názvom evokuje aj obrazy Paula Gauguina Žltý a Zelený Kristus. Inštalovaním diela na strope galérie či chrámu nás autorka vťahuje do dialógu a konfrontácie. Obraz nás pohlcuje a vťahuje do deja, vnímame ho nielen vizuálne, ale celým telom. Akoby sme sa sami ocitli pod krížom na Golgote, čo nás nemôže nechať chladnými. Aktuálne vystavuje v Arcidiecéznom múzeu v Olomouci.
Spracovala Viera Mašlejová
Foto: archív umelcov, D. Č.
