Petra Bašnáková študuje fotografiu v piatom ročníku na univerzite. Ešte ako začínajúcej študentke sa jej podarila unikátna vec. Nafotila palestínskych beduínov, ktorí žijú v Júdskej púšti. Ide o uzavretú komunitu púštnych ľudí, čo si stráži svoje súkromie a ktorá nedovolí hocikomu doň nahliadnuť.
To, že ide skutočne o nie každodenné fotky, dokazuje aj skutočnosť, že Petrine snímky boli predstavené už na dvoch autorských výstavách v Česku. Snímky mohli pred tým obdivovať aj diváci na festivale Photo London a Sony World Awards v Somerset House. Petra vystavovala u našich západných susedov preto, lebo študuje na Univerzite Tomáša Baťa v Zlíne, aktuálne je v 5. ročníku. Pre úplnosť dodajme, že Petra je Slovenka, pochádza z Chtelnice, v okrese Piešťany. Na Moravu sa rozhodla ísť študovať preto, lebo ako sama vraví, táto univerzita ponúka bohaté možnosti vycestovania v rámci programu Erazmus, má výborné vybavenie, organizuje množstvo workshopov a mesto Zlín je ako stvorené pre študentský život. Poďme však k jej fotkám nomádov, ako vznikli?
Na prestížnom BAAD
Na prelome rokov 2019 a 2020 sa dostala na výmenný pobyt do východného Jeruzalemu na Bezalel Academy of arts and design, známej pod skratkou BAAD. Ide o univerzitu, ktorú založili v roku 1906 a v súčasnosti ju považujú za jednu z najprestížnejších umeleckých škôl na svete. Petra pôsobila v skupine študentov, kde boli mladí z celého sveta. Jeden zo spolužiakov sa tam zoznámil s beduínom, ktorý pracoval ako správca mešity v Júdskej púšti. Z tohto stretnutia vzišiel nový projekt. „Napadlo ich, že my, zahraniční študenti, by sme mohli zorganizovať spoločnú výstavu v priestoroch mešity, ktorá v minulosti slúžila pre migrujúcich beduínov. Plánom bol pozvať na vernisáž aj príslušníkov židovského i moslimského vierovyznania a vytvoriť tak „meeting point“ pre obe sporné komunity. Do projektu sa zapojilo okolo štrnásť študentov. Pre zaujímavosť dodám, že sme museli na projekte pracovať „potichu“, nakoľko mešita sa nachádzala na palestínskom území a my sme boli študenti z izraelského územia,“ dokresľuje Petra tamojšiu situáciu.
Nebola to fatamorgána
Práve tento projekt „preniesol“ Petru do púšte a k samotným beduínom. Najprv spolu so spolužiakmi strávila noc v Nabi Mosa a na druhé ráno sa vydala s kamarátmi do púšte pozorovať východ slnka ponad Mŕtve more. „Moji spolužiaci sa vrátili naspäť do nášho základného tábora, ja som sa však rozhodla pokračovať ďalej. Z vyčerpania som napokon zaspala na jednom z olejových kameňov, ktorými je Júdska púšť pokrytá. Zo snenia ma zobudil malý beduínsky chlapec, sediaci na bielom oslíkovi, za ktorým išli dve čierne kozliatka. Najprv som si myslela, že je to fatamorgána alebo blúznenie z horúčavy. Stopy v piesku ma však presvedčili, že je to skutočnosť. Usama ma priviedol k svojej rodine, kde sa so mnou podelili o jedlo a čaj. Nedokázala som pochopiť, ako môžu medzi seba prijať cudzinca a odhaliť mu ich najzraniteľnejšiu stránku,“ rozpráva Petra príbeh skoro ako z filmu.
Statoční púštni bojovníci
Vraví, že zo začiatku nevedela, na čo sa má zameriavať a čo dokumentovať. Bola „pobláznená“ krajinou, beduínmi a všetkými novými podnetmi, ktoré pre ňu boli exotické. Snažila sa prísť na to, čo by malo byť cieľom jej „misie“. „Urobila som si dôkladný výskum z dokumentovania beduínov na Západnom brehu Jordánu a zistila som, že autori predo mnou sa zameriavali na izraelsko-palestínsky konflikt a jeho hrôzostrašný dopad na život obyvateľov. Ja som si povedala, že problematiku uchytím z iného uhla pohľadu – zameriam sa na krásu ich života a oddanosť ich krajine. V mojich očiach sú to totiž statoční púštni bojovníci, ktorí sa prispôsobili podmienkam, aby prežili. Ja sama som tam zase našla svoj vnútorný pokoj, ktorý som chcela pretaviť aj do fotografií,“ konštatuje odvážna študentka.
Beduínčatá rady pózovali
Petra zistila, že fotenie na púšti s veľkým, stredoformátovým prístrojom na negatívny materiál je veľmi náročné. V objektívoch a kazetách mala neustále piesok a exponované filmy v dôsledku silných horúčav začali degradovať. Preto si musela zabezpečiť ich častý prevoz do Jeruzalema, kde si filmy hneď vyvolávala. „Beduínčatká sa chceli fotiť neustále a postupom času aj ich rodičia. Boli lokality, kedy sa chceli vyfotiť za desať shekelov a naopak lokality, kde ma pomaly „hnali kade ľahšie“. Vždy, keď som prišla na nové miesto, snažila som sa absolútne vypnúť, vyčistiť si myseľ a vnímať prostredie so zavretými očami. Načúvať okolitým zvukom a vôňam a následne sa nadýchnuť. Vtedy som si dokázala vybrať ten správny smer, ktorým by som sa mala vydať. Vyhľadávala som zátišia, ktoré vo mne evokovali mier a pozastavenie sa v čase,“ opisuje Petra svoj prístup k foteniu.
Na Petriných fotkách často vidno ženy. Vraví, že to bolo vďaka dôvere a vzájomnému rešpektu, ktorý si s nimi vytvorila. Prvý portrét ženy urobila v rodine, ktorú navštevovala niekoľko mesiacov. „Bolo to počas ramadánu a Nadia, beduínska žena, ktorá sa najprv nechcela dať odfotografovať, dostala povolenie ísť na púť do Skalného domu v Jeruzaleme. Prvýkrát v živote mohla navštíviť miesto, ktoré je pre nich najposvätnejšie v celej krajine. Prišla za mnou a od radosti začala tancovať a vtedy som ju zvečnila. Hneď potom som sa rozplakala a Nadia tiež,“ rozpráva Petra.
Nawal prvýkrát v jazierku
Dojemných zážitkov však bolo určite viac. Jedným z nich bola aj návšteva nádhernej oázy v Al-Auja, ktorá sa nachádzala vo vyprahnutom púštnom žľabe, cez ktorý pretekala rieka a vytvorilo sa tam malé jazierko. „Rozhodla som sa ovlažiť sa vo vode a zaplávať si. Samozrejme, oblečená. Ako to uvidela Nawal, Sameerova manželka a matka ich detí, začala ma napodobňovať a plávať aj ona. Moje plávanie sa od jej líšilo tým, že chodila po dne, ruky naťahovala dopredu a pozorne sledovala každý môj pohyb ako malé dieťa. Po prvýkrát v živote sa kúpala a po prvý krát v živote plávala! Aj keď svojím spôsobom,“ hovorí Petra. S beduínmi sa dorozumievala hlavne angličtinou, pri tých ktorí nevedeli po anglicky, musela používať google translate na telefóne, čo – ako poznamenáva, bolo veľmi náročné, a potom ju beduíni učili základy arabčiny, čo, samozrejme, tiež využívala.
Habibi, ďakujem
Pekné okamihy, čo chytia za srdce, zažila, keď ju jedna z beduínskych rodín pozvala na rozlúčkovú večeru. „Nadia s manželom Ismailom na zem rozložili veľkú deku a začali predkladať moje najobľúbenejšie pokrmy – naan, hummus a kyslé uhorky. Sedeli sme tam, jedli, načúvali tlkot našich sŕdc v púštnom tichu a nechali sme sa unášať teplým vánkom. Keď sme dojedli, Nadia sa vzdialila na okraj útesu a zavolala na mňa. V tom tajomnom ružovo-zlatistom šere sa pod rúškom noci objavili majestátne, púštne bytosti – ťavy. Vtedy mi Nadia povedala: Habibi, ďakujem, že si nám ukázala, že ľudia z druhej strany môžu byť dobrí. Síce som o pár dní odlietala, moje srdce však ostalo s nimi,“ uzatvára Petra svoje spomienky na Judskú púť a jej tamojších obyvateľov. Ináč, oslovenie habibi, znamená „drahá, drahý“ a je to oslovenie, ktoré si medzi sebou hovoria muži, ženy, všetci, taktiež to môže znamenať i láska alebo miláčik. A ešte jeden Petrin dodatok – „Beduíni veria, že sú bytosti zrodené z piesku a slnka, na ktorý sa sami raz obrátia. Sú to duše oddané svojej zemi – púšti, ktorá je pre nich životnou miazgou.“
Viera Mašlejová
Foto: Petra Bašnáková