Pred pár dňami vysadili ručne 24-tisíc tulipánov, narcisov a krokusov. Zohnutí na kolenách vtláčali poctivo každú jednu cibuľku a hľuzu do zeme. Svetlana, Halina, Ľubka a Voloďa, všetci z Ukrajiny, sa však spokojne usmievajú a hovoria, že to robia radi.
Kúpele Sliač bol jeden z prvých subjektov u nás, čo prichýlil hneď po vypuknutí vojny utečencov z Ukrajiny. V prvých týždňoch Sliačom prešlo vyše dvesto ľudí, matky s deťmi a starší. Pre mnohých to však bola len prestupná stanica. Posunuli sa ďalej do iných miest na Slovensku, alebo odišli do Rakúska, či Nemecka. Niektorí sa naopak vrátili naspäť na Ukrajinu. Napokon tu ostalo ubytovaných okolo desať ľudí. „Táto naša skupina ľudí z Ukrajiny bola od začiatku aktívna a aj sami vraveli, že by radi niečo robili. A my sme prišli s nápadom, že by nám mohli pomáhať pri údržbe kúpeľného parku. Práve v tom čase sme u nás rozširovali starostlivosť o kúpeľný park. Začali sme sa starať o väčšie územie a začali sme to robiť intenzívnejšie,“ vysvetľuje generálny riaditeľ kúpeľov Sliač Martin Beňuch.
V súčasnosti tu majú šesť ľudí z Ukrajiny, čo sa starajú o park. Počítajú s nimi už dlhodobo, stali sa de facto zamestnancami kúpeľov. Manažment získal od akcionára kúpeľov povolenie, že môžu vytvoriť nové pracovné miesta a môžu týchto občanov z Ukrajiny zamestnať. „Sú mimoriadne pracovití. Oduševnene a s láskou sa starajú o náš kúpeľný park. Máme pocit, že sa tu našli. Vnímame to aj ako prejav vďaky za to, že sme im pomohli. U nás našli útočisko a chcú nám takto vyjadriť svoju vďačnosť,“ uvádza ďalej riaditeľ kúpeľov. Dodáva, že síce na jednej strane sú to určité náklady, tým že ich zamestnali, ale na druhej strane je to pomoc ľuďom, ktorí ušli pred vojnou a zároveň sa vykonáva práca, ktorá pri návšteve kúpeľného parku teší desaťtisíce ľudí počas celého roka, najmä od jari do jesene.
Park je kultúrna pamiatka
„Čistia niektoré rigoly a, samozrejme, teraz na jar vysádzajú kvety. Vysadili dovedna už 24-tisíc cibuliek tulipánov, narcisov a šafranu. To sú práce, ktoré nám v minulosti robili externé firmy alebo sa nerobili vôbec. Dnes si to dokážeme urobiť sami. A naše kolegyne a kolegov z Ukrajiny to naozaj baví. Musím povedať, že je to náročná práca, napríklad vysádzať kvety. Treba pri tom kľačať na kolenách takmer celý týždeň. Ja som sa ich aj pýtal, či sme im nedali ťažkú robotu, či to vládzu vysadiť. Odpovedali mi, že to zvládajú, je to v poriadku a robia to radi a s láskou,“ uvádza Martin Beňuch.
Celý areál kúpeľov Sliač má štyridsať hektárov a park tvorí dominantnú časť tohto územia. Park je vlastne všetka zeleň, v ktorá „obopína“ a dotvára tvár kúpeľov Sliač. Okrem zastavanej plochy a parkovísk všetko ostatné tvoria stromy, kríky, kvety, o čo sa, samozrejme, treba starať. Vedenie sa rozhodlo, že svojmu parku vrátia pôvodný tvar, pôvodnú historickú podobu. Park v kúpeľoch Sliač je totiž vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku, a preto mu chcú, obrazne povedané, vrátiť to, čo mu patrí. Zámerom je, aby vynikli staré historické stromy, aby sa záhony kvetov vrátili na miesta, kde boli predtým. Počítajú aj s opravou lavičiek, úpravou chodníkov. Park chcú jednoducho dostať do takého stavu, v akom sa nachádzal v čase najväčšej slávy kúpeľov Sliač.
Našli druhý domov
Po rozhovore s riaditeľom si aj my ideme pozrieť ikonický park. Aj keď ešte väčšina stromov nemá listy, cítiť tú majestátnosť. Vysokánske stromy sa striedajú s nižším porastom, a „prívetivá“ smutná vŕba ponúka na obdiv svoje svetlučko žlto-zelené listy. Prešli sme veľkú časť parku a na niektorých miestach sme sa cítili ako v malom lesíku. Doslova sme boli obkolesení stromiskami. Keď je zeleň „v plnom nasadení“, tak to tu musí byť úžasné. Pacienti si môžu užiť ozaj krásne prechádzky. Pri historickej stavbe so stĺpami, ktorá sa viaže k Hildegarde, nemeckej prírodovedkyni a lekárke, hrabú trávu tri ženy z Ukrajiny, teraz už zamestnankyne kúpeľov.
„Nechceli sme sedieť len tak bez roboty. Po niekoľkých dňoch, keď sme sem prišli, sme si pýtali hrable, aby sme mohli upraviť park,“ hovorí Svetlana, ktorá pochádza z Odesy. Má dobrú náladu a úsmev jej neschádza z pier. Síce po slovensky dobre nevie, no snaží sa komunikovať. Vraví, že sa jej celkovo na Slovensku veľmi páči. S našincami si rozumie a oceňuje našu prírodu. Dnes je už na dôchodku, na Ukrajine vystriedala niekoľko povolaní, okrem iného pracovala ako vedúca pošty. Svetlanu však so Slovenskom spája ďalšie puto, a to jej dospelý syn. Andrej už pred šiestimi rokmi prišiel na Slovensko. Spolu s manželkou Máriou a synom Stepanom žijú v Dolnom Kubíne na Orave. Svetlana už manžela nemá, a tak na otázku, či sa chce vrátiť na Ukrajinu odpovedá, že nevie.
Rovnako z Odesy pochádza aj Voloďa, jediný muž v partii. Keďže doma pracoval ako automechanik, tu na Sliači má v náplni práce aj servis a údržbu záhradnej techniky. Nerobí mu však problém, ani sadnúť si za kosačku a pokosiť trávnik. Halina a Ľubka mi zase ukazujú hľuzy georgín, ktoré ešte len pôjdu do zeme. Dopredu si do kvetináčov nasadili Kanu indickú, ktorá v lete, po presadení, nádherne rozkvitne už priamo v parku. Je to veľmi atraktívna kvetina a v kúpeľných parkoch je obdivovanou ozdobou. Lúčim sa so skupinkou Ukrajincov, ktorí tu na Sliači našli – podľa všetkého, druhý domov. Samozrejme, všetci si želáme, aby sa vojna skončila, a aby zavládol mier.
Viera Mašlejová
Foto: Desana Dudášová
