Dnes sa budem trochu ľutovať, trochu ohovárať a trochu si zanadávam, aký je svet nespravodlivý. Na konci však príde sladké ponaučenie a víťazstvo, ktoré stojí za to. Ak ste naladení ako ja, vitajte pri čítaní môjho ďalšieho blogu.
Veľká fanúšička Madonny
Ako čerstvá dvadsiatnička som obdivovala americkú speváčku, ktorú všetci volali kráľovná popu. Vždy bolo mojím snom zažiť jej koncert naživo. Paradoxne však nemám v obľube davové akcie, takže som sa proaktívne nesnažila plánovať si účasť na jej vystúpeniach. Nakoniec som bola na dvoch. Ale nateraz je dôležitý len ten prvý. V lete 2001 som absolvovala študijný pobyt Work and Travel v USA. Ocitla som sa v New Yorku, kde v tom čase žila aj moja sesternica s priateľom. Bolo príjemné mať nablízku rodinu, ktorá tam bola udomácnená. Vedeli mi v mnohých veciach poradiť, navigovať, s kadekým ma zoznámiť. A toto ešte dnes bude kameňom úrazu.
Koncert v Madison Square Garden
Čože? Moja milovaná diva koncertuje v New Yorku, v čase keď som tam aj ja? Aká príležitosť!? Až na jednu maličkosť. Lístky boli beznádejne vypredané. Kto sa nevzdáva, vyhráva. Plán bol nasledovný. Pôjdem na „miesto činu“ aspoň tri hodiny pred začatím šou a s ušami a očami na stopkách budem číhať, či niekto nepredáva vstupenky. To sa predsa bežne stáva. Bol horúci a dusný letný deň, presne taký, aké v New Yorku bývajú. Napriek tomu ma neopúšťal optimizmus ani nádej. O svojom zámere zohnať lístok na koncert som sa zmienila aj sesternici. Nechcela, aby som na kultúrny zážitok ostala sama, a tak mi s najlepším úmyslom dohodila spoločnosť. Mladú, na pohľad sympatickú Košičanku, ktorá tam síce už nejaký čas žila, no po anglicky takmer vôbec nerozprávala.
“Dievča bez lístku na charakter, získalo vďaka mne lístok na koncert.”
Nevítaná spoločnosť
Stretli sme sa pred Madison Square Garden. Jej meno si už nepamätám, onedlho pochopíte prečo. Budem ju teda oslovovať prezývkou „prívesok“. V tesnom závese za mnou totiž neustále mlčky cupitala ako ten najvernejší pes. Ja som si išla hlasivky zodrať, aby som našla niekoho, od koho si kúpime lístky. Takých ako my, tam bolo viac. Asi po hodine krúženia, som započula rozhovor mladej ženy obklopenej priateľkami, ako s niekým telefonuje a uisťuje sa, že osoba na linke za nimi na koncert nepríde. Keď položila otázku „si si istá, že môžem tvoj lístok predať?“ vyštartovala som ako raketa na druhú stranu cesty. Mali však iba jeden voľný lístok a my sme boli dve. Stále sme však mali k dobru takmer dve hodiny, aby sme našli druhý lístok. Môj „prívesok“ ma začal prehovárať, aby sme ešte počkali a skúsili nájsť dva lístky vedľa seba. Aj keď som bola veľmi skeptická, poslúchla som ju. V kútiku duše som však vedela, že sa nám to môže vypomstiť.
Podraz roka
Čas sa krátil. Nádej sa zmenšovala. Napätie medzi nami sa stupňovalo a moja hlava mi predostierala výčitky, prečo len som nekúpila ten lístok. Neprestávala som sa však predierať čoraz početnejším davom a vykrikovať, že kúpime lístky. Ona ma len mlčky nasledovala. Naznačila som jej, že by bolo veľmi nápomocné, keby to skúšala aj ona. Skúsila. Ale celkom inak ako som od nej očakávala. Asi pätnásť minút pred začatím koncertu, som opäť zazrela jednu ženu, ako sa s niekým dohaduje o lístok. Dotyčný pán ich potreboval viac a solitér preňho nebol riešením. Tak som k nim pristúpila a slušne sa opýtala ako sa rozhodol, či ten lístok berie, lebo ak nie, mám záujem. „Nech sa páči,“ povedal mi. Milej Číňanky som sa spýtala na cenu. Povedala, že chce sto dolárov. Bolo to viac ako som plánovala minúť, ale neváhala som. Keď som vyťahovala z vrecka peniaze, spoza mňa sa ozvalo „I’ll give you one fifty.“ Bola to moja „kamarátka“, ktorá ma preplatila o päťdesiat dolárov. Peniaze strčila do ruky predávajúcej dáme, vytrhla jej lístok a bez slova sa začala vzďaľovať. Stála som tam ako obarená a skôr než som sa stihla spamätať, môj odtrhnutý “prívesok” už vstupoval do ikonickej arény bezo mňa.
Náhla zmena myslenia
Viete si predstaviť to zúfalstvo, ktoré som cítila? Zradu, hnev hraničiaci s nenávisťou. Z očí sa mi začali liať krokodílie slzy a v tomto stave som zavolala sesternici a všetko jej vyrozprávala. Veľmi ironicky som jej poďakovala za spoločnosť, ktorú mi dohodila. Pozvala ma k nim, aby sme sa o tom ešte porozprávali. Cestou k ich apartmánu, sme išli okolo kníhkupectva. Zrak mi padol na jednu knihu. Jej názov znel „You don’t have to fuck people over to survive.“ Rozmýšľam ako najlepšie by som to preložila, aby som sa vyhla vulgarizmu. Poviem to ale veľmi mierne: Nemusíš ubližovať iným, aby si prežil. Nepotrebovala som si ju ani kúpiť. Dala mi všetko, čo dať mala.
“Niektorí ľudia prichádzajú do nášho života len preto, aby nás naučili, koho si nebrať so sebou.”
Víťazstvo, ktoré chutí inak
Tú noc som nemohla zaspať. Smútok striedal hnev a slzy. Našťastie, Madonna koncertovala v New Yorku dva dni po sebe. Na druhý deň som sa na to isté miesto vrátila, tentokrát sama a mimoriadne odhodlaná. Lístok som zohnala, a to nie hocijaký, ale oveľa lepší, ako ten, o ktorý som deň predtým prišla. Keď som si sadla na svoje miesto, ocitla som sa uprostred neznámej partie ľudí, s ktorými sme sa smiali, tancovali, spievali a zdieľali tú chvíľu, akoby sme sa poznali celý život. Vtedy som pochopila, že niektorí ľudia prichádzajú do nášho života len preto, aby nás naučili, koho si nebrať so sebou. Dievča bez lístku na charakter, získalo vďaka mne lístok na koncert. Až pri písaní tohto blogu som si uvedomila, že názov turné Drowned World akoby vystihoval aj môj príbeh – ponor do sklamania a zrady, z ktorého som sa nečakane vynorila s lepším miestom, novými ľuďmi a poznaním, že keď konáme čestne, svet sa nám raz odvďačí. Možno nie hneď, ale keď to budeme najviac potrebovať. A to je víťazstvo, ktoré stojí za to.
