Talentovaná herečka Eva Rysová sa narodila v auguste 1932 v meste s malebným názvom Hajnáčka. Jej životná cesta, poznačená láskou k divadlu a neustálym hľadaním umeleckého sebavyjadrenia, je fascinujúcim príbehom. Posledné dni už na tom bola zdravotne mimoriadne zle. Zomrela v zariadení pre seniorov v úctyhodnom veku 91 rokov.
Posledné snímky z videoklipu
Pred pár rokmi sa Eva Rysová stiahla z pozornosti verejnosti. Od jej oznámenia o ukončení kariéry v lete 2019, po účinkovaní vo videoklipe Mira Jaroša, sa o jej osobnom živote veľa na verejnosť nedostalo. No jej ťažkosti začali pár rokov predtým, keď utrpela vážny pád, ktorý následne vyústil do krvácania do mozgu. Následne musela čeliť neustálym bolestiam, závratom, dýchacím problémom a problémom so srdcovým tepom. Jej príbuzní neskôr angažovali dve opatrovateľky, aby jej poskytli odbornú starostlivosť.
Napriek tomu, že potrebovala pomoc, Eva Rysová si zachovala svoju nezávislosť. Ešte v roku 2020 privítala návštevy so smiechom a radosťou vo svojom byte. Avšak, s plynutím času sa zhoršovala jej zdravotná situácia, a tak ju jej rodina neskôr presunula do zariadenia pre starších občanov s odbornou starostlivosťou.
Žiačka Júliusa Pántika
Študijná cesta Evy Rysovej sa začala na gymnáziu v Lučenci a pokračovala na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, kde bola študentkou v triede významného Júliusa Pántika. Avšak jej umelecký vývoj nebol ovplyvnený iba Pántikom, ale aj pedagógmi ako Andrej Bagar, Viliam Záborský, Ladislav Chudík a Mikuláš Huba. Svoju hereckú kariéru začínala skromne ako ochotníčka, no po skončení štúdií vstúpila do sveta profesionálneho divadla, keď sa stala mladou herečkou Armádneho divadla SNP v Martine.
Jej debutovou rolou bola Hanka v Karvašovom Pacientovi 113. Tieto začiatky v divadelnom svete naznačovali, že Rysová sa stane výnimočnou herečkou. Po svojom pôsobení v Armádnom divadle strávila nasledujúcich päť rokov v Krajskom divadle v Trnave, a ďalší rok v Krajskom divadle Nitra. Počas tejto doby v mimo Bratislavskej scéne, stvorila širokú paletu postáv, v ktorých prezentovala svoj herecký talent, schopnosť komiky, a svoj nezameniteľný šarm. Medzi týmito postavami sa nachádzali Agnesa, Colomba, Helena, Rosaura a Beatrice.
Štyridsať sezón v jednom divadle
V roku 1966 si Rysová našla nový domov v činohre Novej Scény, kde pôsobila po dobu 40 divadelných sezón. V tomto období predstavila množstvo dramatických postáv, vrátane Oľgy v hre Tri sestry, Gertrúdy v Hamletovi a Iriny Arkadinovej v Čajke. Ale nechýbali ani jej komické a groteskne ladené výkony, napríklad ako Pokorná v Jožkovi Púčikovi a jeho kariére, Belorítky v Kocúrkove, Vybubnovaná v Najdúchovi a Ženíchovej matky v Malomeštiakovej svadbe. Eva Rysová sa neobmedzila iba na divadelnú scénu.
Okúsila aj televízne a filmové inscenácie, vrátane filmov Americká tragédia, Portrét Doriana Graya, Eden a potom a Olejkár. V televízii získala najväčšiu popularitu vďaka svojej účasti v seriáli Búrlivé víno na televízii Markíza. Rysová sa venovala divadlu nielen na javisku. Dlhé roky svojej kariéry pôsobila aj v Slovenskom rozhlase a venovala sa dabingu. Rozdávala svoje bohaté skúsenosti študentom herectva a operného spevu na VŠMU a Cirkevnom gymnáziu v Bratislave, kde vyučovala umelecký prednes a javiskovú reč. V lete roku 2019, po dlhých rokoch úspešnej hereckej kariéry, umelkyňa rozhodla, že je čas na zaslúžený odpočinok a ukončila svoju aktívnu hereckú kariéru. Jej príbeh je príkladom oddanosti umeniu a hľadania krásy vo všetkých podobách umeleckého vyjadrenia.
So svojím nebohým manželom Alojzom Suchánkom má jediného syna Michala, ktorý žije so svojou rodinou v Kanade. Emigroval tam s manželkou a malými deťmi pre vyše dvadsiatimi rokmi a už sa nevrátili. Pán Suchánek bol kapacitou v oblasti detskej röntgenológie.
Na umelkyňu s láskou spomínajú aj jej kolegovia
Generálna riaditeľka Ingrid Fašiangová: „Nezameniteľné herectvo a šarm pani Evy Rysovej sme desiatky rokov obdivovali nielen na divadelných javiskách, kde stvárnila vyše 200 charakterovo aj žánrovo rozmanitých postáv, ale aj v mnohých televíznych inscenáciách, seriáloch a filmoch. Dlhé roky spolupracovala s rozhlasom a dabingom, vďaka čomu si jej charizmatický hlas budeme môcť aj v budúcnosti pripomínať z rozhlasového archívu. Ako pedagogička na VŠMU a Cirkevnom konzervatóriu vychovala celé generácie mladých umelcov. Je nám to veľmi ľúto a v mene všetkých bývalých kolegov z Divadla Nová scéna vyslovujeme rodine i blízkym úprimnú sústrasť.“
Umelecký riaditeľ Divadla Nová scéna Karol Čálik: „Odchod každého človeka je bolestivý. Pre nás je to o to bolestivejšie, že odišla vynikajúca herečka, nezabudnuteľná kolegyňa s veľkým srdcom. Pokorná služobníčka Thálie. Milá naša Evička, nikdy na Teba nezabudneme, ako aj tvoji verní diváci, ktorí Ťa milovali, tak ako aj my. Česť Tvojej pamiatke!“
Študent Jakub Abrahám: ,,Moja drahá Evička, som vďačný, že som nebol iba Vašim študentom, ale aj priateľom. Nikdy nezabudnem na všetky Vaše rady a spoločné zážitky. A že ich teda bolo… Česť Vašej veľkej pamiatke, s láskou, Váš Kubuš,”napísal na Facebook.
S veľkou umelkyňou sme počas mnohých rokov boli pravidelne v spojení a prinášali vám dôležité novinky z jej hereckého aj súkromného života. Zaspomínajte si spolu s nami.
Vaša pôvodná predstava bola iná ako herectvo, prezradíte aká?
Pôvodne som chcela byť architektkou, ale nakoniec som sa rozhodla pre herectvo. Zavinila to Timrava. Bývala v tom čase v Lučenci, mala som česť osobne ju poznať. Bola to veľmi vitálna milá stará pani. Gymnázium v Lučenci, na ktoré som chodila, premenovali na Gymnázium Boženy Slančíkovej Timravy a my, študenti, sme hrali jednu jej hru. Tam som privoňala k divadlu, a bola som lapená. Dodnes však milujem architektúru aj výtvarné umenie – na každej dovolenke som aj s manželom navštevovala galérie, kostoly, pamätihodnosti… Toto nás veľmi spájalo, mali sme rovnaké záujmy.
Herečkou ste sa napokon stali a až do dôchodku ste boli členkou Novej scény v Bratislave, kde ste prežili aj obdobie, keď sa divadlo prestavovalo a hrali ste v kultúrnych domoch…
V tom čase stratilo naše divadlo mladého diváka, a tak vtedajší riaditeľ priniesol na Novú scénu muzikál, neskôr bola zrušená činohra a opereta…
Máte jediného syna, ktorý hrával už odmalička, takže akosi prirodzene naskočil do hereckého vlaku?
Aby som povedala pravdu, neviedla som ho k tomu, naopak, aj všetkých svojich študentov
som na samom začiatku vždy odhovárala, lebo herectvo je naozaj ťažký chlebíček, ktorý
prináša sebaobetovanie, veľa nervov, je to závislé povolanie…U môjho syna to bola náhoda,
keď ako desaťročný prišiel za mnou na Novú scénu. Všimla si ho tam režisérka z televízie,
ktorá práve takýto typ chlapca hľadala, a už to s ním išlo. Herectvo sa mu páčilo, v tom čase
to bolo slobodnejšie povolanie. Absolvoval VŠMU a nastúpil do vtedajšieho Poetického súboru Novej scény. Spolu sme však mali možnosť zahrať si len raz, a to v jednej televíznej rozprávke. Krátko po revolúcii však pričuchol k počítačom a herectvo opustil.
Zrejme nemal jednoduchú pozíciu… Neporovnávali ho s vami až natoľko, že odišiel ďaleko za veľkú mláku – do Kanady?
To s jeho odchodom vôbec nesúviselo. Po revolúcii sa otvoril svet a aj s nevestou to v Kanade chceli len skúsiť. Vybavili si papiere a odišli tam s celou rodinou. Vnuk Miško mal vtedy šesť, vnučka Lucka deväť. No a vo Vancouveri žijú už osemnásť rokov.
Karta sa však obrátila – zatiaľ čo váš syn sa herectva vzdal a aj v Kanade ho živia počítače, jeho syna- váš vnuk tam účinkoval už asi v pätnástich filmoch.
Áno, a bola to tiež náhoda. Vybrali ho do jednej reklamy, kde si ho všimli filmári. No ani on už nechce byť profesionálnym hercom – skončil ekonomický smer, podobne ako staršia vnučka, ktorá je už vydatá.
Ako ste sa vyrovnali s ich odchodom? Nevolali vás do Kanady?
Musí vám byť samej smutno v prázdnom byte. To viete, že ma volali, lebo tak to vyzerá, že sa už na Slovensko nevrátia. Vnuci sa veľmi zžili s kanadským prostredím, darí sa im. Ja by som si tam však v mojom veku už nemohla zvyknúť. Okrem rodiny tam nikoho nemám, až na zo-
pár torontských Slovákov – ochotníkov, s ktorými som naštudovala hru Viliama Klimáčka, ktorú sme hrali aj u nás. Keď boli vnúčence menšie, bolo to ťažšie, ale teraz má každý už svoj život a mal by ho aj tu. Tam majú viac možností, viac otvorený svet, a to musí človek brať s rozumom – najmä, keď sú tam spokojní a šťastní. V kontakte sme takmer denne- telefonicky, emailom. V Bratislave však nie som sama, žije tu moja mladšia sestra, s ktorou mám veľmi dobrý vzťah. Aj jej dcéry žijú v Kanade a pozvali nás na Vianoce do Toronta.
Veríte v osud? Bol podľa vás k vám štedrý? Pekný život vám nadelil?
V osud verím, ale nie fatálne – že nech robíš, čo chceš, aj tak ťa dobehne. Myslím si totiž, že človek je v mnohom strojcom svojho osudu. So svojím životom som spokojná – zažila som aj zlé, aj dobré. Ja však neuzatváram, ešte stále túžim, ešte stále chcem a ešte stále mám pocit, že mám niečo pred sebou…
