Nikdy nevieme, ako sa bude písať ďalší diel seriálu nášho života. O zdravie sa dá totiž prísť z minúty na minútu. Podpísať sa pod to môže obyčajná nepovšimnutá infekcia. Pri návrate zdravia je pomoc množstva iných ľudí jedinou nádejou.
PODSTÚPILA OVEĽA ŤAŽŠIU SKÚŠKU DOSPELOSTI NEŽ MATURITA
Mala osemnásť a čakala ju skúška dospelosti. Život bol farebný a bezprostredný. Závodne plávala a tancovala vo folklórnom súbore, organizovala rôzne akcie. „Z dnešného uhla pohľadu som riešila kopu malicherností, ako – kto si čo myslí, ako vyzerá a podobne, tak ako väčšina rovesníkov. Zaujímala ma najmä škola a športové výsledky. Mala som kopu plánov, vrátane štúdia na vysokej škole. Potom prišlo bežné prechladnutie, infekcia horných dýchacích ciest,“spomína na čas ochorenia šarmantná dievčina. „Pred maturitou som nechcela vymeškať ani hodinu a pokračovala som napriek kašľu vo všetkých svojich aktivitách. Neskôr mi začali brnieť nohy a to čo prišlo potom, bol pád na samé dno. Úplne iná skúška dospelosti, akú som čakala…“vraví.Janka sa ocitla úplne ochrnutá na ARE v nemocnici. Nedokázala pohnúť ničím, ani jazykom. „V hlave vír myšlienok. Čo som urobila zle? Čo sa deje a čo bude? Z očí mi tiekli slzy a dotyky ošetrujúceho personálu, či blízkych má pálili ako žeravé železo. Zmietala som sa v horúčkach a netušila, čo ma čaká,“ spomína na šok zo svojho stavu Janka dnes.Verdikt lekárov znel: Guillainov-Barrého syndróm. Ide o postihnutie periférnych nervov zápalom, kedy imunitný systém napáda periférny nervový systém, väčšinou po prekonaní hnačky, či infekcii dýchacích ciest. Môže ním ochorieť každý.

VZŤAHY, KTORÉ JANKU PODRŽALI
Na pomoc priskočila rodina, mama, otec a starší brat Mirko. Oporou jej boli tiež lekári na ARE v Uhorskom Hradišti. Cenila si, že jej venovali čas vysvetľovaním a podľa Jankiných slov ukazovali svetlo na konci tunela. V prvom rade sa rodine podarilo nájsť spôsob dorozumenia sa s okolím. „Izolácia je desivá. Mne pomohol počítač, ktorý som ovládala očami. Lebo život v nemocnici plynie pomaly. Ráno ťa okúpu, nejaké cvičenie a celý deň nehybne ležíš. Niekedy mi rozjasnila deň pekná hudba alebo pekné slovo sestričiek,“ popisuje Janka svetlé momenty cesty späť do života.
ZMENILA SA ŽIVOTNÁ PERSPEKTÍVA
Po nečakanom zásahu choroby do života sa Janke zmenil i uhol pohľadu na život. „Dnes by som nebrala na ľahkú váhu chrípku ani duševné preťaženie. Náš organizmus je krehký a záťaž, ktorú si nakladáme nás môže v nečakanej chvíli zlomiť. Moje telo ešte stále nie je tam, kde by som ho potrebovala mať. Cvičím denne, rehabilitujem a môj cieľ je jediný – dosiahnuť úplnú samostatnosť, postaviť sa na nohy. Síce už dokonca šoférujem, ale bez invalidného vozíka sa nezaobídem. To, čo som prežila, bolo nesmierne náročné. Už viem, že to na čom najviac záleží, je zdravie. Všetci to vieme, no zabúdame na to,“konštatuje mladá žena.

UPRAVILI SA AJ TÚŽBY
Najúpenlivejšou túžbou každého mladého človeka je, samozrejme, čo najviac byť s rovesníkmi a stať sa úplne nezávislý od pomoci iných. Janka je jedna z najusilovnejších zverencov neurorehabilitácie v ADELI. „Som šťastná, že napredujem, aj keď myšacími krokmi. Slobodu mi vrátilo aj to, že môžem šoférovať špeciálne upravené auto. Cesta k môjmu cieľu je jasná. Cvičiť, cvičiť, cvičiť. Cvičím „furt“, to je jediná cesta. Neurorehabilitácie v ADELI Medical Center ma posúvajú za mojim cieľom najrýchlejšie, bez finančnej podpory darcov si ju však nemôžem dovoliť.“
Pomôžte Janke
Splniť si sen o zaradení do života nemôže spočinúť len na pleciach človeka s vážnym ochorením. Zlepšenie pri tejto diagnóze dosiahlo množstvo ľudí aktívnym prejavom spoluúčasti okolia a vďaka neuveriteľne silnej vôli cvičiť denne niekoľko hodín. Cvičenie doma je nutné striedať s odborným vedením, ako sa to deje na rehabilitačných pobytoch s intenzitou a širokou škálou terapií v ADELI Medical Centre. Ak by ste radi podporili folkloristku a plavkyňu na ceste do aktívneho života, vopred ďakujeme za vašu podporu tu môžete prispieť: www.nadaciaadeli.sk/pribehy/pomoc-potrebuju/jana-mostkova

Ako je možné ochrnúť aj z obyčajnej chrípky, či hnačky?
Opýtali sme sa na názor neurologičky z ADELI Medical Center MUDr. Kristíny SaienkoŠugárovej. „Guillain-Barrého syndróm (GBS) je vzácne akútne zápalové postihnutie periférnych nervov a nervových koreňov, ktorého výskyt sa pohybuje okolo 1,1 prípadu na 100-tisíc obyvateľov ročne. Príčina ochorenia do dnešnej doby nie je úplne objasnená, ale asi v 2/3 prípadov nachádzame v anamnéze pacientov asi 2-3 týždne pred klinickým prejavom provokačný faktor v zmysle prekonaného bakteriálneho, respektíve vírusového infektu – cytomegalovírus, Epstein-Barrvirus, varicellazoster, herpetické vírusy, vírus chrípky. Ako spúšťač sa však môže uplatniť aj očkovanie, trauma či chirurgický zákrok. Provokačné faktory vedú k spusteniu autoimunitnej kaskády procesov vedúcich k poškodeniu nervových obalov i nervov samotných. V typickom prípade GBS začína pocitom stŕpnutia a následne slabosti na končatinách v koncových častiach. Ochorenie postupuje typicky vzostupne, vrchol dosahuje v priebehu niekoľkých dní, výnimočne niekoľkých hodín, štandardne však do štyroch týždňov, po ktorých nastupuje fáza bez zmeny stavu – zhruba sedem dní, a postupné zlepšovanie stavu. Základným neurologickým symptómom je zvyšujúca sa svalová slabosť, ochrnutie a slabé reflexy. Klinicky ide o závažný život ohrozujúci stav, ktorý môže v ojedinelých prípadoch viesť k paralýze dýchacieho svalstva a v rámci autonómnej dysfunkcie i smrti jedinca a preto jeho manažment vyžaduje špecifickú interdisciplinárnu medicínsku spoluprácu. Liečba je aktuálne zameraná na imunomoduláciu, najmä v zmysle podávania vysoko dávkových intravenóznych imunoglobulínov respektíve prevedenie plazmaferézy, čo je liečebná metóda, ktorá odstraňuje látky s vysokou molekulovou hmotnosťou z plazmy.“
Spracovala Viera Mašlejová
Foto: ADELI