Všestranný umelec doťahuje veci do úspešného konca. Je charizmatický a úprimný za každých okolností, k iným a najmä k sebe. Spevák a herec Karol Csino je presvedčený, že iba tvrdou prácou sa dajú dosiahnuť výsledky, ktoré stoja za to.
Vaše pracovné spektrum je široké. Opera, muzikál, divadlo, spev, kondičné trénerstvo, moderovanie, seriály. Dá sa venovať naplno všetkému?
Už nie, rokmi je energie čoraz menej. Venujem sa najmä klasickému spevu a herectvu štandardne. Predtým som býval rozptýlený na všetky strany i mimo umenia, hlavne pri športe, čo sa mi na druhej strane hodilo v období pandémie, keď som využil svoje vzdelanie z KTVŠ FF na UMB v Banskej Bystrici, vyštudoval som kondičné trénerstvo a učiteľstvo telesnej výchovy. Nikdy som sa neživil ničím iným len umením, prišla pandémia a ja som sa stal zamestnancom Úradu vlády v intervenčnom programe Tréneri v škole, pre deti v mladšom školskom veku. Tejto problematike som sa venoval aktívne takmer tri roky.
Aký bol prechod z kreatívneho prostredia do štátnej správy?
Šialený (úsmev). V začiatkoch som bol za toho večne nezorganizovaného chlapíka, ktorý mal problém plniť úlohy a zadania včas, ťažkopádneho pri práci s aplikáciami a za počítačom. Vyštudoval som herectvo na VŠMU, potom operný spev na konzervatóriu, no „vycvičila“ ma až katedra telesnej výchovy a športu. Postupne a pomerne rýchlo som sa však v novej práci zorganizoval a zlepšil. To, čo s odstupom času považujem za naozaj náročné, bolo neustále hľadenie do monitora a na display, v dôsledku čoho sa mi zhoršil zrak. Návrat späť do sveta umenia bol pre mňa náročný, prišli pochybnosti, strata sebavedomia, obava, ako sa postaviť znova na javisko pred publikum.
Prácu v štátnej správe ste zanechali a začali ste sa pripravovať na svoj spevácky debut v Národnom divadle v Košiciach, v operete Vojvodkyňa z Chicaga od Emmericha Kálmána. Napokon, nezanevreli ste ani na sebavzdelávanie. Chodíte ďalej do školy až do Viedne…
V Košiciach alternujem jedného z našich najlepších tenorov – Titusza Tóbisza, čo bola pre mňa veľká výzva a zodpovednosť. Chcem veľmi pekne poďakovať vedeniu divadla za príležitosť, tiež šéfdirigentovi Petrovi Valentovičovi, ktorý ma veľmi podporil. Musím však povedať, že kľúčom k môjmu úspechu je štúdium operného spevu vo Viedni u svetového tenora – maestra Bojidara Nikolova. Bez neho by som to nikdy nedokázal. Kľučku si uňho podávajú speváci z celého sveta. Práve Peter ma k profesorovi priviedol a zo začiatku to šlo naozaj veľmi ťažko. Tri roky sme tvrdo makali, kým sa to konečne pohlo. Predtým som študoval u známej profesorky Boženy Ferancovej ako barytón.
Napokon som presedlal na tenor, čo je veľmi náročná cesta, no hlas je možné rozvíjať pomerne dlho. Začínal som ako muzikálový a swingový spevák, dnes spievam operu, no ostávam verný i kantiléne. Je veľmi podstatné, nestratiť chuť ísť ďalej do väčších výziev k ťažšej speváckej literatúre. V každej práci vzniká riziko, že sa človek po čase uspokojí so svojim výkonom. Odmalička nosím v sebe niečo, ako večnú nespokojnosť, prahnem po zlepšení, po poznaní. Pramení to z detstva, čokoľvek som robil, bolo vždy málo.
Nie ste na seba na základe tejto skúsenosti veľmi prísny?
S tým už nespravím nič, to už je tak. Aj teraz mám za sebou úspešný debut v titulnej úlohe v operete a už ma trápi, čo som mohol urobiť inak, lepšie.
A snažíte sa niečo spraviť inak?
Áno, zlepšovať sa treba neustále (smiech). A funguje jediné – byť v tom konzistentný. Vždy som bojoval s tým, že na jednej strane ma vždy všetci obdivovali, vnímali ma ako „multitalent“, keďže výsledky som mal všade – v speve, v divadle, v tanci, v športe, išlo mi skoro všetko. Na druhej strane, každý má určitý objem energie a tá sa rozptýli tým, že robíte všetko naraz, čiže výsledky síce boli, ale priemerné. Človek nemá toľko času, aby všetky disciplíny dostal na majstrovskú úroveň. Efekt je potom ten, že ste výnimočný, ale priemerný. Základom je talent, no potom už nastupuje energia a čas, ktoré ste schopní vynaložiť. Preto som sa postupne snažil zúžiť svoje portfólio na spev a herectvo.
Ste súčasťou úspešného projektu Na srdci mi hraj!, ktorý divákom predstavuje hudobný príbeh nesmrteľného bohéma Karola Duchoňa. Ako sa vám spievajú piesne nášho velikána?
V hudobnom príbehu stvárňujem Karola Duchoňa v alternácii s operným spevákom Martinom Gyimesim, tiež s bravúrnym hereckým výkonom Dušana Cinkotu a Petra Trníka, ale i ďalších skvelých známych hercov a herečiek, v originálnej réžii Karola Vosátka a hudobnej réžii Vlada Valoviča. Interpretujeme šestnásť veľkých chronicky známych piesní. Karol Duchoň bol fenomén, ktorý sa narodil s takým hlasovým prepojením a rezonanciou, akoby dvadsať rokov študoval klasický spev. Predstavenie je možné vidieť v Bratislave pravidelne v DK Ružinov a postupne i vo veľkých mestách po celom Slovensku. Publikum je nadšené a budúca sezóna sa javí ako veľmi silná a úspešná.
Čím sú vám piesne Karola Duchoňa blízke?
Duchoňove piesne spievam už dlhšie vo vlastnom koncertnom programe s názvom Karol spieva Duchoňa. Odznievajú v ňom nielen Duchoňove piesne, ale tiež piesne od Gejzu Dusíka. Som zároveň i herec, čiže mám vzťah k literatúre i k verbálnemu prejavu a páči sa mi, že texty týchto piesní sú často veľmi poetické.
Máte ešte jeden vlastný koncertný projekt s názvom Swing Stars. Čím je pre divákov špeciálny?
Je podľa rovnomennej predlohy – veľkej a slávnej Rat Pack šou z päťdesiatich rokov z Las Vegas. Založili ju Frank Sinatra, Dean Martin a Sammy Davis Jr. Spevácka formácia Swing Stars slávi desať rokov a účinkujem v nej s dnes už legendárnym Bercom Baloghom a veľmi známym kubánskym spevákom Lazarom. Je to krásna trojjazyčná koncertná šou v slovenčine, angličtine a španielčine.
K spevu pristupujete veľmi zodpovedne, nevyčerpáva vás to?
Som veľmi vďačný, že som sa postupne „prespieval“ k vyšším žánrom, ako sú kantiléna, opereta a opera, že som vôbec schopný siahnuť napr. na niektoré známe svetové árie. Preto sa snažím dnes už dôkladne zvážiť každú spevácku ponuku, ktorá by ma mohla technicky či hlasovo brzdiť. Poviem to inak, nedá sa spievať všetko, aj klasiku, aj pop, aj rock, aj muzikál a podobne. Samozrejme, som rád, že ponuky prichádzajú, len by som nerád zišiel z poctivo vyšliapanej cesty.
Občas poviete áno aj filmovému či televíznemu projektu, čo vás na ňom musí zaujať?
Isteže áno, no v rámci televíznych či filmových projektov už naozaj nejdem do čohokoľvek, ako kedysi. Osloví ma kvalitný scenár, dobrá rola a k nim nadštandardné platové podmienky. Neustúpim ani o milimeter. Čo sa týka klasického divadla, v Mestskom divadle Trenčín bude, onedlho súčasťou historickej hry Studňa lásky, v tomto prípade je hlavným dôvodom môj vzťah k mestu Trenčín, narodil som sa tam, a okrem toho som tam stretol aj veľmi príjemných kolegov.
Bulvár priniesol informáciu, že ste majiteľom veľkej vily v Španielsku, ozrejmíte to čitateľom?
Vila to, žiaľ, nie je (úsmev). Pred pár rokmi som sa s priateľmi vybral do španielskej Andalúzie. Chodieval som tam i v minulosti pre jazdecký šport, hrával som aktívne konské pólo a poznal som toto prostredie. Moja sestra hovorí plynule po španielsky a vždy mala k Španielsku blízky vzťah. Stretli sme tam Slováka, ktorý pracuje na miestnom realitnom trhu a získali sme informácie o nízkych cenách nehnuteľností a možnosti vziať si hypotéku na byt. Cena bola natoľko dostupná, že je až hanbou, koľko stoja nehnuteľnosti u nás, v porovnaní s tým, čo je tam bežne v ponuke. S viacerými sme si kúpili stredne veľký byt a využívame ho ako dovolenkovú ubikáciu. Delíme si náklady, takže je to pre všetkých únosné.
Hodíte sa do Španielska, vzhľadovo aj repertoárom. Nepremýšľali ste nad prácou tam?
Ale áno, mal som tam už dva menšie koncerty v golfových kluboch. Človek nikdy nevie, ako sa to ďalej bude vyvíjať, spieva sa všade. Je to kozmopolitná spoločnosť, bývame pri Gibraltári, čiže to máme 5 km do Spojeného kráľovstva, 13 km do Maroka a 300 km k hranici s Portugalskom. Život tam plynie pomaly. Španieli majú na všetko čas, celoročné teplo zabezpečuje veľmi prijateľné ceny energií, ceny potravín sú relatívne nízke, každopádne nižšie, ako u nás doma. Nevýhodou je studené more a vzdialenosť – 3 hodiny letu z Viedne. Navyše, lietadlo vám nemusí letieť vtedy, keď potrebujete a tým, že lietam často, musím premýšľať a predvídať, aby som neohrozil svoje pracovné záväzky doma.
Bývate v Bratislave, študujete vo Viedni, pôsobíte v Národnom divadle v Košiciach, chodíte si oddýchnuť do Španielska. Ste teda stále na cestách…
Áno, tým, že nemám rodinu a deti, môžem si dovoliť v tomto smere viac. Moja dlhoročná priateľka – doktorka Slavomíra Feix sa tak ako mnoho iných lekárov, tiež pravidelne zúčastňuje medzinárodných kongresov, navyše ordinuje i v zahraničí, takže sme zvyknutí veľa a často cestovať.
Dostal vás vzťah s lekárkou do istej rovnováhy, ktorá niektorým umelcom chýba?
Určite áno. Priniesol mi do života istý poriadok. V komunikácii, v plánovaní, ale napríklad i v životospráve. Častokrát sa nám umelcom pozitívny vzťah k príliš aktívnej spoločenskej zábave vypomstí, či už menej spánku, viac alkoholu a cigariet, menej aktívneho pohybu a podobne, takže som rád, že mám nad sebou kontrolu. Nefajčím, cigaru si dám možno raz za rok, takmer nepijem alkohol, aktívne športujem – to ma sprevádza celý môj život. Skrátka, potrebujem mať režim.
V minulosti ste sa venovali rôznym športom aj na vysokej úrovni, dnes dokonca trénujete vlastných klientov.
Patrím do portfólia trénerov v Bratislavskom NTC, mám adekvátne vzdelanie i prax a niekoľko svojich zverencov, ktorých dlhodobo vediem a usmerňujem. Nepúšťam sa však do výkonnostného športu, angažujem sa výlučne v segmente všeobecný a rekreačný šport –šport pre zdravie. Zameriavam sa na klasiku, teda najmä na redukciu hmotnosti a všeobecnú kondíciu. Šport však k svojmu životu potrebujem aj ja – ako prevenciu zdravia i kondície, čo je dôležité i pre moju prácu. Využívam klasický silový tréning, kombinujem ho s behom v optimálnych tepových zónach, vzhľadom k tomu, že mám po štyridsiatke, takže rozvíjam skôr vytrvalosť. Neviem si predstaviť, nehýbať sa. Dlhé roky som sa venoval úpolovým, neskôr i jazdeckým športom.
Sestra Gabika je tiež herečka a tanečníčka, pracuje na štátnom konzervatóriu ako hlavný pedagóg pohybu. Aké bolo detstvo dvoch kreatívnych súrodencov?
Čo sa týka nášho detstva, bolo komplikované tak, ako ho mala väčšina detí z rozvedených rodín, ale to už je taká nezáživná klasika. Vyrastali sme s mamou na Ostredkoch, sestru som vodil na balet a ja som hrával od malička na klavíri. Napokon nás oboch vzali na VŠMU, čo je zaujímavé. Obaja sme herci, sestra pridala tanec, ja som pridal spev. Gabika hosťuje v rôznych divadlách i v nezávislých umeleckých projektoch, momentálne natáča seriál s Miroslavom Donutilom. Čo k nej viac…možno to, že každý v umeleckej obci vie, že má viac talentu, ako ja. Je zameraná najmä na klasickú činohru a tanec, v tom je absolútny profesionál.
Mali ste okrem toho aj inú veľkú vášeň – zoológiu. Dokonca ste ju chceli ísť študovať.
Dodnes mám veľmi silný vzťah k prírode, k faune i k flóre. Vždy ma fascinovala sloboda nezávislých vedcov, ktorí putujú po svete a skúmajú prírodu. Chcel som sa pôvodne pustiť týmto smerom, dokonca som mal vytipovanú VŠ v Hradci Králové – štúdium subtropickej fauny a flóry, no osud to chcel inak. Keď vidím stromy, kvety, zeleň a modré more, veľmi ma to upokojuje. Svoje obdobie putovníka a dobrodruha som naplnil niekoľkými cestami po juhovýchodnej Ázii. tie najkrajšie miesta a panenskú prírodu som videl na Filipínach na súostroví Palawan. Keby som sa mal znova narodiť, chcel by som byť zoológom (úsmev).
