Kostýmová výtvarníčka Simona Vachálková svojou prácou doslova žije. Bodaj by nie, keď jej otvára nové obzory v histórii, móde, natureli či kultúre. Je v nej už tak vycibrená, že na ulici dokáže rozpoznať kto z akej krajiny pochádza.. a skoro nikdy sa nepomýli.
Ste členkou poroty projektu Nové tváre módnej scény, v ktorom tento rok súťažiaci dostali tému Origami. Ako sa s ňou podľa vás popasovali?
Ako podpredsedníčka projektu Nové tváre módnej scény, mám tú česť byť v porote a pri výbere nových talentov do tohto úspešného projektu, kde každoročne sa uchádzači musia pred výberom popasovať s vždy novou témou. Tento rok je to o to zaujímavejšie, že témou sú ,,Origami” (pozn. staré japonské umenie skladania papieru, kedy sa papier skladá do rôznych tvarov, obrazcov, štruktúr, objektov) ,kedy sa uchádzači prvý krát stretnú s inou tradičnou kultúrou a jej technikou, ktorou sa majú inšpirovať pri návrhoch svojich súťažných kolekcií. Vybrali sme sedem súťažiacich, ktorí už vo svojich návrhoch veľmi pekne reagovali na vyhlásenú tému a teším sa, ako techniku Origami pretransformujú do svojich odevných kolekcií.
V kostýmovom výtvarníctve ste začínali pôsobiť pred tridsiatimi rokmi. Čo sa odvtedy podľa vás najviac v tejto sfére zmenilo?
Ako scénická a kostýmová výtvarníčka som pracovala už aj počas môjho štúdia na VŠMU, pracujem v tomto odbore už vyše 30.rokov a samozrejme, že aj tento špecifický druh profesie v divadelnom a filmovom umení sa neustále mení a vyvíja, predovšetkým novými technológiami. Napríklad v spracovaní niektorých materiálov ktoré sa využívajú pri tvorbe kostýmov, či scénografie, postupov v réžii, v divadlách, vo filme, veľké možnosti sú aj v inšpiráciách pri práci s počítačom, internetom, to sme kedysi nepoznali. Uľahčuje nám to novú komunikáciu medzi režisérom a výtvarníkom, ale čo sa nemení, je stále ten vklad človeka – výtvarníka, jeho invencia, talent a jedinečnosť. V tom vidím úžasné prepojenie so súčasnosťou, ktorá nás stále inšpiruje a posúva ďalej.
Mali ste možnosť v rokoch 1987-1993 študovať na VŠMU u profesora Milana Čorbu a scénografa Jozefa Cillera. Ako si na našich dvoch kostýmových velikánov spomínate? Ako sa s nim spolupracovalo/ prípadne s p. Cillerom spolupracuje?
Áno, tento fakt považujem pre mňa za veľký dar a šťastie, že som mohla študovať pod vedením týchto úžasných bardov slovenskej kostýmovej a scénickej tvorby. Spomínam na oboch ako na ,,renesančných ” umelcov, ktorí boli vzdelaní vo všetkých smeroch divadelného a výtvarného umenia, ktorí okrem svojej tvorby boli akýsi filozofi a vizionári, ktorých nesmierne obdivujem, spomínam na dlhé debaty o umení, divadle a iných témach života.
Prof. Milan Čorba bol pre mňa úžasný profesor a konzultant a s prof. Cillerom som dodnes v kontakte už ako s kolegom.
Pôsobíte na Katedre scénografie na VŠMU v Bratislave, kde v ateliéri scénografie učíte divadelný a filmový kostým, prekvapia vás občas študenti niečím?
Na katedre Scénografie VŠMU učím v 3.ročníku – kostýmovú tvorbu a kostýmovú realizáciu. Študenti sú veľmi talentovaní a vždy ma prekvapia niečím novým, hlavne na predmete kostýmová realizácia, kde sa zaoberáme rozborom a šitím dobových kostýmov, prinášajú zaujímavé postupy a radi pretvárajú a napríklad zaujímavo interpretujú historický odev do súčasného.
Spomínate si ešte na moment, kedy ste zacítili, že práve kostýmové výtvarníctvo je vaša cesta? Čomu sa profesionálne venovali rodičia, podporili vás ako študentku v rozhodnutí štúdia tohto oboru?
Od malička som bola spätá s umením, narodila som sa do rodiny, kde otecko bol sklársky výtvarník a dizajnér a mamička interiérový architekt. Obaja ma k umeniu viedli a podporovali od malička, bola som obklopená knihami a výsledkami ich krásnej práce. Aj tento fakt ma viedol k výberu strednej umeleckopriemyselnej školy, známej ako Šupka, kde som študovala textilnú a čipkársku tvorbu a popri štúdiu som sa začala zaoberať odievaním, navrhovaním šiat, ktoré sa mi neskôr spojili so záujmom o divadelný kostým a tak nasledovalo prihlásenie sa na oddelenie scénickej a kostýmovej tvorby na VŠMU.
Viete povedať, ktorý kostým bol vašou najväčšou výzvou a prečo?
Mám šťastie, že okrem tvorby divadelného kostýmu a tvorby v divadle, sa venujem aj tvorbe filmového kostýmu a pohybujem sa v oboch prostrediach. Mám za sebou veľké množstvo neskutočne krásnych pracovných príležitostí, v činohre, opere, balete, ale aj veľa práce vo filme, pri reklamách, ktorá každá z nich bola pre mňa tá najdôležitejšia výzva v zmysle práce s rôznymi zaujímavými režisérmi, umelcami, v rozličných divadlách, operách na Slovensku, ale aj mimo neho, napr. v Prahe,Brne, Ostrave, Viedni, či v Košiciach.
Keďže pôsobíte pracovne aj v Českej republike, ak porovnáte českú a slovenskú kostýmovú scénu, je tam rozdiel alebo nie?
Rozdiel vidím v sile a čare odlišnej práce v divadle a vo filme a to v čare tvorivom a v čare osobností, ktoré túto prácu robia. Ale zásadný rozdiel medzi krajinami nevnímam.
Aká je pozícia kostýmového výtvarníka v rámci celého kolosu divadla/seriálu/filmu? S kým najviac spolupracujete a kto má rozhodné slovo?
Pozícia kostýmového výtvarníka spočíva v naštudovaní literárneho diela, textu, filmového scenáru, ktorý si musí prečítať, urobiť si svoje poznámky k daným postavám, určiť ich charaktery a postavenie v rámci celej hry. Po dlhých rozhovoroch s režisérom zadefinovať koncept hry, filmu, zadefinovať historické obdobie, v ktorom sa bude dielo odohrávať, potom nasleduje detailné naštudovanie historického obdobia, zohnať si literatúru k tomuto, či inšpirácie a pristúpiť ku kresleniu návrhov kostýmov jednotlivých postáv (niekedy je ich je aj 200 ks). Potom nasleduje výber materiálov, látok, galantérie, obuvi, kostýmových doplnkov, parochní a iných. Prichádza fáza práce v krajčírskych dielňach, kde krajčírkam vysvetlím moje návrhy, detaily, neskôr absolvujem kostýmové skúšky už aj s hercami, korigujem strihy, dopĺňam detaily ako napr. gombíky, čipky.. Nasleduje kostýmová skúška už na scéne divadla a s režisérom dolaďujem detaily. Po dokončení šitia, kostým ožíva na hercovi, s hercom v hre, alebo na filmovom plátne. Najviac som v spojení s režisérom, nevynímajúc celý kolos spolupracovníkov v divadle.
Máte pracovnú deformáciu? V tom zmysle, či zvyknete v duchu hodnotiť ľudí na ulici ako sú oblečení?
Áno, pre mňa ako kostýmového výtvarníka je ulica veľkou inšpiráciou. Je to také ,,divadlo”, kde sú rôzni herci, s rôznymi charaktermi, povahou, starosťami, životom, s rôznymi osudmi, sú to rôzne typy ľudí, každý má svoj vkus, osobnú náladu, v sebe radosť, či smútok. Všade okolo nás prebiehajú príbehy ako v divadle, či vo filme.
Čo si myslíte o vkuse a nevkuse v obliekaní konkrétnych národov. Ide o mýtus alebo máme v Európe naozaj vycibrený štýl?
Vkus rôznych národov si tak isto veľmi cením, je to tiež studnica inšpirácií pre kostýmovú výtvarníčku. Tento moment sledujem veľmi poctivo a snažím sa obliekanie rôznych národov veľmi sledovať. Viem pohľadom odlíšiť Francúza od Taliana, či Španiela, alebo iných národov a viem posúdiť aj ich historický vývoj, históriu a ich rozdielnosť – to je tiež práca a výskum kostýmovej výtvarníčky, poznať a vedieť rozpoznať oblečenie konkrétnych národov. V Európe máme naozaj vycibrený vkus a odevné štýly, ktoré sú stáročiami postavené na silných tradíciách, ktoré sa navzájom ovplyvňujú, prepájajú a inšpirujú.
Existuje váš vysnený projekt, pre ktorý by ste radi navrhovali kostýmy?
Rada by som ešte pracovala na nejakom opernom projekte, napr. v Bratislave. Túžila by som robiť napríklad Annu Kareninu v divadle, alebo vo filmovom spracovaní.
Aké pracovné výzvy vás najbližšie čakajú?
Koncom júna som začala s prípravou opery Tannhäuser pre košické Národné divadlo, ktorá bude mať premiéru v decembri. V októbri bude mať premiéra hry ,, Slúžky” v novozaloženom divadle ,,Bez masky”, v réžii Soni Ferancovej a koncom októbra hra v divadle Gunagu z pera Viliama Klimáčka v réžii Marianny Luteránovej, kde hlavnú postavu stvárni úžasná Kamila Magálová. A od septembra samozrejme pokračujem vo výučbe na vysokej škole a teším sa na finalistov Nové tváre módnej scény, ktorých uvidíme na BMD 12. septembra.
Čo máte na vašej práci najradšej?
Na mojej práci mám najradšej spoznávanie nových ľudí, nových pracovných kolektívov. A hry a filmy v ktorých sa môžem zrazu ocitnúť v rozličných historických obdobiach, v čase, ktoré mi otvárajú vedomosti o ľuďoch z čias minulých, kde sa môžem mojím štúdiom oboznámiť s ich zvykmi, rituálmi a spôsobe žitia, spôsobe obliekania, stravovania, žitia a bežných starostí, ale aj radostí. Je to úžasne zaujímavé a inšpirujúce.
Máte syna, ako zvyknete oddychovať od práce?
Od náročnej tvorivej práce medzi množstvom ľudí rada relaxujem v mojej záhrade, kde sa radi spolu s manželom staráme o kvety a stromy a ešte rada oddychujem pri varení a pečení dobrôt pre moju rodinu. To zas vie oceniť môj syn (úsmev).
Kde strávite zvyšok školských prázdnin?
Vzhľadom na moje pracovné nasadenie dovolenku tento rok neplánujem, aj keď by som ju naozaj potrebovala. Zvyšok leta budem tráviť doma, alebo u nás v záhrade s priateľmi, alebo len tak komorne s manželom a so synom.
