Žije v krajine, ktorej sa tiež dotýka aktuálny konflikt – vojna medzi Izraelom a palestínskym hnutím Hamas. Slovenka Vierka Obeid našla v Libanone svoj nový domov – prednáša na univerzite, vydala sa a s manželom Jeanom vychovávajú dve deti.
„Na juhu Libanonu je regulárna vojna, školy sú už od októbra zatvorené. Práve som čítala, že sa to dotklo 6-tisíc žiakov v tejto oblasti. Ľudia sú nútení posúvať sa viac na sever a veľa krát opúšťať svoje domovy, čo sa im veľmi nechce. Boja sa, že sa späť už nikdy nebudú môcť vrátiť. To ich naučili skúsenosti z predchádzajúcich vojen,“ vraví Vierka. A dodáva, že prakticky každý tu má pripravený plán B. Či už je to odchod z krajiny, alebo presun niekam do hôr, alebo na sever krajiny, kde sa podľa historických skúsenosti konflikt s Izraelom nikdy nedostal. „Samozrejme, že sme zvažovali odchod, ale len v septembri sme sa vrátili z Cypru, kde sme boli dva roky kvôli covidu a libanonskej politickej kríze. Takže sa nám veľmi nechce zase niekde presúvať a utekať. Povedali sme si, že pokiaľ budú fungovať školy, ostaneme,“ vysvetľuje.
Jej love story
Vierka pochádza z Púchova, do Libanonu prišla v roku 2011. So svojím budúcim manželom Jeanom sa však stretla ešte o rok skôr, v Prahe. Tam pracovala v korporáte a robila si doktorát z medzinárodných vzťahov. „Špecializovala som sa na región Blízkeho východu, a keď som sa spoznala so Jeanom, vybavila som si výskumný pobyt na šesť mesiacov do Libanonu. Hovorila som si, že tam idem kvôli štúdiu a, keď z toho bude niečo viac, dobre. Ak nie, po pol roku sa vrátim. Dopadlo to tak, že v roku 2012 bola svadba,“ opisuje svoju „love story“ mladá žena. Treba dodať, že dnes už majú dvoch synčekov – dvojčatá. Jeden sa volá Joseph a druhý Antoine. Vybrali im medzinárodné mená, rodina a známi vrátane Libanončanov ich však volajú po našom – Jožko a Tonko.
Akí sú Libanončania
„Keď som prišla do Bejrútu, bývala som sama v byte a moji susedia vo veku mojich starých rodičov, si ma okamžite adoptovali. Nevedela som ani slovo po arabsky, ale postupne sme začali spolu kávičkovať, posedeli sme si pri pohári vína a vďaka nim a nebohej svokre, som sa rýchlo naučila komunikovať po arabsky,“ prezrádza mladá Slovenka. Čo na Libanone oceňuje najviac, sú ľudia, medziľudské vzťahy a to, aký význam tu má rodina. V Libanone sa podľa Vierkiných slov žije oveľa viac v komunitne, človek má naozaj pocit, že mu v danej komunite patrí to jeho miesto. „Keď sa vrátime po dovolenke a idem nakupovať, predavačky sa ma hneď pýtajú, kde som bola, že ma dlho nevideli. Pamätajú si vás, váš „príbeh“, zaujímajú s o vás. A rodina to nie je len mama, otec a deti, pripadne starí rodičia. Udržiavame napríklad aktívne vzťahy so súrodencami a rodičmi manželky Jeanovho brata. Čo už nie je pokrvná rodina, ale cítime sa ako rodina,“ zmieňuje Vierka Obeid.
Spája ich kresťanstvo
Mnohým napadne, ako funguje medzinárodné manželstvo – teda slovensko-libanonské spojenie? „Môj manžel je kresťan, hodnotovo a kultúrne sme si veľmi blízki. Máme rovnaký pohľad na svet, na to, čo očakávame od života, ako si predstavujeme výchovu deti. Čo sa týka odlišnosti, tak sú to skôr také úsmevné záležitosti. Na Slovensku, keď ideme na výlet, tak ideme za konkrétnou pamiatkou, prírodným úkazom. V Libanone sa najprv vyberie dobrá reštaurácia a tam sa ide na výlet. Až druhotne sa rieši, aké pamätihodnosti sú v okolí. Cely program výletu sa toči okolo obeda a popri tom si môžeme po ceste pozrieť niečo pekné v okolí,“ hovorí Vierka.
Viera Mašlejová
Foto: V. O.
