Herečka Martha Issová vo filmovej novinke Úsvit svojou rolou poukáže na nedostatok ženského sebavedomia. V reálnom živote jej sebaistota nechýba a vystupuje suverénne a úprimne. V umeleckom prostredí sa pohybuje nielen v práci, ale aj v rodine. V rozhovore nám prezradila niečo bližšie zo svojho súkromia.
Vo filme Úsvit hráte nesuverénnu ženu, ktorá sa predstavuje ako „Stavbyvedúceho“ – podľa pozície svojho manžela, namiesto vlastného mena. Ako sa pozeráte na ženy, ktoré si nie sú vedomé svojej hodnoty?
Myslím si, že väčšinou to plynie z nízkeho sebavedomia, čo znamená malé povedomie o sebe a nedostatok spojenia s vlastným ja. Keď si človek nie je vedomý sám seba, často to býva ovplyvnené okolnosťami. Rodina, v ktorej vyrastáte, má na vás zásadný vplyv. Rovnako miesto, kde žijete a spoločnosť, v ktorej sa pohybujete. A ak tieto faktory neformujú vašu identitu zdravým spôsobom, môže sa ľahko stať, že sa z vás stane človek s nízkym sebavedomím, ktorý si hodnotu stavia na postavení svojho partnera, ako to bolo v prípade mojej postavy v Úsvite. Na začiatku tejto cesty určite stála malá dievčina, ktorá sa cítila nedostatočne.
Vaša postava je hrdá na manžela, ako to máte vy?
Jej príbeh vo filme nesledujeme, je dôležitý pre príbeh Heleny, hlavnej postavy filmu, ktorú hrá Eliška Křenková. Pri nakrúcaní som si však, samozrejme, predstavovala, v akom rozpoložení sa asi nachádza moja postava v živote. Myslela som si, že to je možno fáza, keď jej prívlastok Stavbyvedúceho už nestačí a rada by bola napríklad Továrníkovou. Preto som síce vo svojej hereckej role sedela pri stole vedľa svojho manžela, no moje oči boli uprené len na Láďa Hampla, ktorý hral pána továrnika. Vo svojom skutočnom živote obdivujem prácu svojho muža.
Film je naozaj krásny, plný odkazov a ľudskosti. Je niečo, čo vás pri natáčaní pozitívne, alebo negatívne prekvapilo?
Veľmi ma prekvapila informácia, ktorá vo filme zaznieva a skutočne vychádza z reality, že hermafroditov je na svete rovnako veľa ako ľudí s červenými vlasmi, teda približne dve percentá populácie.
Na čom ešte momentálne pracujete?
Donakrúcala som dva seriály, jeden z nich sa volá Mozaika a vznikol pre streamovaciu platformu Voyo podľa scenára Alice Nellis. Je to taký smutno-vtipný príbeh jednej veľkej rodiny, a ja som hrala rolu snahy hlavnej hrdinky, ktorú stvárnila Tatiana Medvecká. Bola to pre mňa krásna úloha a práca, stretla som sa s dvomi skvelými režisérkami – Jasmínou Blaževič a Lenkou Wimmerovou, a s veľmi vtipným a vynikajúcim kolegom Davidom Májom, ktorý hral môjho muža. Druhý seriál Vytoč svojho agenta je česko-slovenskou verziou úspešného francúzskeho seriálu. Režírovali ho Michal Blaško a Jakub Machala. To bolo pre mňa ďalšie stretnutie s mladou nastupujúcou generáciou filmárov a bolo to veľmi radostné.
Na Slovensku máme po voľbách, ako sa máte vy v Čechách?
Musím povedať, že som sledovala voľby na Slovensku pozorne a z ich výsledku som veľmi smutná. Mám tam rodinu a priateľov a so všetkými súcitím po voľbách. To, že muž, ktorý ohýba zákony ignoruje pravdu, neprihliada na demokratické princípy a vedie krajinu pod ruský vplyv, zvíťazí s takým veľkým náskokom, vnímam ako veľmi znepokojujúcu správu o duševnom stave veľkej časti národa. Už teraz mám obavy, keď čítam preferencie volebných prieskumov v Českej republike. Ak by voľby u nás o rok a pol dopadli tak, ako naznačujú prieskumy, bolo by to pre našu krajinu naozaj veľkou ranou. Ani si to nechcem predstavovať…
Vašim životným partnerom je režisér a scenárista David Ondříček. Prezraďte nám viac o vzťahu v dvojici režisér – herečka. Je u vás práca témou číslo jedna, alebo sa jej naopak vyhýbate?
Myslím si, že pre náš vzťah nie je rozhodujúce to, že sme režisér a herečka, ale skôr to, že sme to práve my dvaja. Predpokladám, že iný režisér s inou herečkou majú úplne iný vzťah ako my. Stretnutie s Davidom považujem za veľmi šťastné a väčšinu dní tých trinástich spoločných rokov sa z neho teším a ďakujem za ne. Obaja máme radi našu prácu a baví nás, a fakt, že ju môžeme zdieľať, deliť sa o pocity a nápady, považujem za veľký dar, ktorý náš vzťah posilňuje, takže sa téme práca rozhodne nevyhýbame, naopak. No zároveň to nie je jediné zameranie, ktorá nás spája. S Davidom sa v živote stretávame v dostatočne vysokom počte bodov. V niektorých témach však nie sme zajedno, a to je tiež inšpiratívne, spýtajte sa našich detí!
Okrem spoločných dvoch dcér má David z prvého manželstva aj syna Rudolfa, ktorý je v tínedžerskom veku. Je vám táto generácia blízka?
Áno, Rudolf je neoddeliteľnou súčasťou nášho života od začiatku vzťahu s Davidom, a je to jedna z vlastností, ktoré si na Davidovi veľmi vážim – je láskavým otcom pre všetky svoje deti. Rudo má teraz devätnásť rokov, minulý rok študoval v zahraničí a myslím si, že to bola preňho skvelá a dôležitá skúsenosť. Rada s ním diskutujem, je vynikajúcim diskutérom a veľa číta a zaujíma sa o svet okolo seba, čo mi príde úžasné. Nie vždy sa zhodneme, no učíme sa jeden od druhého rešpektovať odlišné názory. Veľa som sa od neho dozvedela a naučila. Som šťastná, že ho mám vo svojom živote.
Čo najradšej spolu s dcérami – päťročnou Emilkou a jedenásťročnou Františkou, robievate?
Najradšej zo všetkého sa spolu maznáme. Potom sa rady rozprávame, chodíme na prechádzky, cestujeme, čítame, varíme, pečieme, jeme a hráme stolné hry.
Pochádzate z umeleckej rodiny – mama je herečka Lenka Termerová a otec režisér Moris Issa. Napokon aj vaša sesternica je herečka – Klára Issová. Zájdete si spoločne do divadla, alebo sa na vašich stretnutiach venujete úplne iným témam?
Súčasťou môjho detstva bolo divadlo, kino a úplne bežné rodinné stretnutia, počas ktorých sme riešili všetko možné a jedli. S Klárou sme sa v detstve vídali len občas, no neskôr, keď začala študovať na konzervatóriu a hrala vo filme Indiánské Léto, ktorý je mojím obľúbeným filmom, som ju začala obdivovať a vzhliadať k nej. Stať sa herečkou som si však priala už oveľa skôr, asi od mojich štyroch rokov, pretože ma mama brávala do divadla a toto prostredie ma očarilo. S mamou, otcom a bratom, ktorý je filmový strihač, sme o umení doma vždy veľa hovorili a to platí aj dnes. Považujem to za veľké šťastie.
Čo sa vám v detstve na maminom povolaní páčilo a čo naopak?
Páčilo sa mi všetko, s výnimkou toho, že nebývala večer doma. Občas mi to chýbalo. Preto som od narodenia našich dcér v Dejvickom divadle zinscenovala len tri predstavenia a teraz som sa dohodla na dvojročnej prestávke od inscenovania. V divadle boli veľkorysí a vyšli mi v ústrety.
Vaše meno znie exoticky, keďže otec je pôvodom zo Sýrie. Boli ste sa tam niekedy pozrieť? Máte tam vzdialenú rodinu?
V živote som bola v Sýrii zatiaľ štyrikrát a veľmi dúfam, že to nie je konečné číslo. Chcela by som tú nádhernú krajinu ukázať aj našim deťom. Jeden z otcových bratov so svojou manželkou a deťmi žijú v Damašku. Zvyšok rodiny je roztrúsený po celom svete. Na jar sme sa stretli v Prahe, bolo nás okolo štyridsať a bolo to veľmi dojímavé.
Nedávno ste získali Českého leva za vedľajšiu postavu vo filme Buko. Čo pre vás znamenajú ocenenia?
Bolo to pre mňa veľkým povzbudením na ceste, ktorá je veľmi neistá a krehká. Umenie a jeho hodnotenie je vždy subjektívnou záležitosťou a získať cenu znamená, že sa väčší počet ľudí zhodol na tom, že si ju zaslúžite, čo je veľmi milé.
Pri čom si najlepšie oddýchnete?
Pri spánku. Len by som ho potrebovala viac.
