Riaditeľka Súkromnej spojenej školy v Kežmarku Anna Jurgovianová necháva svojim žiakom celé srdce. Svoje povolanie pedagogičky si veľmi váži a je na neho hrdá. Tento krásne fungujúci prístup sa jej vracia naspäť v každodennom živote medzi žiakmi.
Súkromnú spojenú školu Biela voda v Kežmarku ste založili pred štrnástimi rokmi. S akými pocitmi ste ju zakladali a kam sa za tú dobu posunula?
Škola funguje 15 rok pod hlavičkou neziskovej organizácie Biela voda. Výučba, ktorú presadzujeme vychádza z princípov Waldorfskej školy, kladie dôraz na výchovu umením, na podporenie tvorivosti žiaka, slobodného prejavu a prispôsobenie, na vytvorenie podnetného, rodinného prostredia a hlavne na osobnosť žiaka, jeho procesy vnímania a tvorenia. Snažím sa už celé roky presvedčiť majoritu, dokonca v niektorých prípadoch i zástupcov rómskej elity, že výsledky u detí zo segregovaných osád, teda hlavne bývajúcich v extraviláne obcí a miest, dosiahneme jedine tak, že školy pôjdu za nimi, za žiakmi, ich rodinami a postupne ich budeme integrovať za pomoci využitia silných rodinných zvykov a väzieb.
Preto som veľkou zástankyňou stupňovitého vzdelávania u žiakov, ktorí neukončili základnú školu v 9.ročníku, alebo u žiakov s rôznym handicapom. Elokované pracoviská sú štartovacím balíčkom pre tieto deti a asi momentálne aj jedinou šancou na štart do kvalitnejšieho života, pretože vzdelávanie je jedným z najdôležitejších aspektov pre ich rozvoj a progres.
Pracuje u vás vyše 80 zamestnancov. Je náročné získať v súčasnosti dobrých pedagógov, ktorí neodídu za vidinou lepšieho zárobku?
Povolanie pedagóga a vysoké nároky naň si v dnešnej dobe vyžaduje veľkú obetu a celého človeka. Moji kolegovia patria v drvivej väčšine medzi učiteľov a majstrov odborného výcviku, skutočných profesionálov vo svojej náročnej práci. Sú ochotní venovať sa žiakom naplno, ochotní meniť metódy svojej práce a prístup podľa jednotlivých situácií, hľadajú inovatívne spôsoby výučby a hlavne sú ľudskí a prístupní rôznym alternatívnym riešeniam pri výučbe žiakov zo sociálne znevýhodneného prostredia.
Prácu v našej škole a s našimi žiakmi berú ako dlhodobú výzvu, víziu s možnosťou pomáhať a budovať u týchto žiakov pocit sebavedomia formou sebarealizácie, samostatného myslenia a tvorenia, umožniť im zažívať pocit úspechu dosiahnutého vlastnou činnosťou a prácou. Je to vidieť aj na jednotlivých dosiahnutých výsledkoch našich žiakov pod vedením týchto mojich kolegov.
Vždy, keď prijímame nového zamestnanca, vysvetlím uchádzačovi čo práca na našej škole vyžaduje a s kým bude pracovať, že to nie je bežný edukačný proces, memorovanie a stereotyp, že táto práca vyžaduje celého človeka a že len ten učiteľ, ktorý je zapálený pre prácu, dokáže v svojich zverencoch vznietiť plameň správnej motivácie ku vzdelávaniu a práci. A či odídu za vidinou lepšieho zárobku? Myslím, že odchádzajú iba tí, ktorí túto výzvu nedokážu zvládnuť, peniaze tu nehrajú až takú rolu, pretože ak učíte srdcom, beriete to ako poslanie a verím, že práve takýto kolektív máme na Bielej vode.
Rómska otázka je stále prítomná. Vaša škola v značnej časti prispieva k pozitívnemu obrazu Rómov. Aké riešenia podľa vás existujú, či mohli by existovať k tomu, aby sa im žilo lepšie?
Tým, že remeslo je veľmi blízke Rómom, snažili sme sa zamerať naše učebné odbory na profesie, potrebné v komunite, odbory v ktorých majú žiaci možnosť presadiť sa lokálne na trhu práce. Škola preferuje stupňovité vzdelávanie v odboroch zameraných na pomocné práce v stavebníctve, drevovýrobe, lesnej a textilnej výrobe, v remeslách a službách zameraných na gastronómiu a kaderníctvo a aj vďaka tomuto zameraniu žiaci zažívajú pocit úspechu, získavajú ocenenia a to i na medzinárodnej úrovni a čo je najdôležitejšie, čoraz vo väčšom množstve získavajú prácu.
Stupňovité vzdelávanie u nás znamená postupné získavanie si vzdelania od osvedčenia o zaučení, zaškolení, vysvedčení o záverečnej skúške a získaní výučného listu až po získanie maturitného vysvedčenia v nadstavbovom štúdiu, ktoré je zamerané na podnikanie v remeslách a službách. Niektorí naši absolventi po ukončení SŠ začínajú pracovať aj u nás ako asistenti učiteľov, majstrov, neskôr po ukončení pedagogického minima aj ako pedagogickí, či nepedagogickí zamestnanci. Sú veľkým prínosom pre komunitu i pre našu školu, pretože šíria osvetu a dobrý príklad medzi mládežou.
SSŠ, Biela voda posledné roky úzko pracuje aj s rodičmi svojich žiakov v rámci dokončenia si vzdelávania a ďalšieho vzdelávania dospelých formou aj rekvalifikačných kurzov, čo vo výraznej miere posilňuje a mení myslenie a postoj v komunitách voči vzdelávaniu. Biela voda zároveň každoročne v júni, organizuje celoslovenský Festival študentského remesla zameraný na históriu remesiel v Kežmarskom hrade, meste a okolí. Tu sa stierajú akékoľvek rozdiely medzi žiakmi, študentmi, remeselníkmi a širokou verejnosťou. Festival má vysokú účasť žiakov zo základných i stredných škôl z celého Slovenska.
Má silný charitatívny charakter. Okrem toho sa žiaci zapájajú do dobrovoľníckych činností, pomáhajú nielen v komunite, ale i pri rôznych aktivitách, ktoré potrebujú pomoc a dobrovoľníctvo. Ako škola sme zapojení v mnohých projektoch pomáhajúcich všeobecnému i odbornému rozvoju týchto žiakov.
Na vašej škole prebieha tzv. stupňovité vzdelávanie, priblížite nám jeho fungovanie?
Výučba, ktorú presadzujeme vychádza z princípov Waldorfskej školy, kladie dôraz na výchovu umením, na podporenie tvorivosti žiaka, slobodného prejavu a prispôsobenie, vytvorenie podnetného, rodinného prostredia a hlavne na jeho osobnosť, jeho procesy vnímania a tvorenia. Snažím sa už celé roky presvedčiť majoritu, dokonca v niektorých prípadoch i zástupcov rómskej elity, že výsledky u detí zo segregovaných osád, teda hlavne bývajúcich v extraviláne obcí a miest, dosiahneme jedine tak, že školy pôjdu za nimi a postupne ich budeme integrovať za pomoci využitia silných rodinných zvykov a väzieb.
Preto som veľkým zástancom stupňovitého vzdelávania u žiakov, ktorí ukončili základnú školu v nižšom ako 9.ročníku, alebo žiakov s postihnutím. Elokované pracoviská sú štartovacím balíčkom pre tieto deti a asi momentálne aj jedinou šancou na štart do kvalitnejšieho života.
Kde sa vo vás vzala túžba založiť inštitúciu, ktorá pomôže mnohým mladým ľuďom napredovať vo svojich životoch?
Pochádzam z učiteľskej rodiny, no moje prianie od detstva stať sa raz učiteľkou, nebolo tak ľahko si naplniť. Možno práve preto si toto povolanie, nie zamestnanie, veľmi vážim a som naň hrdá. Učiť som chcela odmalička a vždy to bol môj sen. A sny sa majú plniť. Ako sebe, tak i druhým. Niekedy nám však rodičia určovali, ktorým smerom a na ktorú strednú školu pôjdeme a taktiež sme na to museli mať patričný priemer známok. Mohla som si vybrať ekonomickú, alebo hotelovú školu.
Vyštudovala som teda „hotelovku“, po zmaturovaní som chvíľu pracovala ako čašníčka, prišli deti, potom nejaké administratívne zamestnania. No keď sa mi naskytla možnosť ísť učiť do Osobitnej školy vo Veľkej Lomnici, bez zaváhania som nastúpila. Práca ma neskutočne napĺňala a spomínam na tie roky s pátosom a pokorou. Deti z osady ma naučili vážiť si život, šťastie, to že moje deti sú zdravé a nemusia denne bojovať o svoj priestor. Neskôr som vyštudovala v Bratislave špeciálnu pedagogiku, učiteľstvo výtvarných predmetov a dejín v Banskej Bystrici a MBA na European Institute.
A aj vďaka vzdelaniu, vyrastaniu v učiteľskej rodine a práci s deťmi v špeciálnej základnej škole som skúsila založiť strednú školu zameranú na remeslá a služby, čo mi prišlo prirodzené v meste Kežmarok, ktoré je jedným z najstarších miest so silnou remeselnou históriou.
Aká je vaša každodenná motivácia v práci?
Ako pedagogička a špeciálna pedagogička, sa venujem výchove a vzdelávaniu žiakov prevažne z marginálnej rómskej komunity a žiakom s mentálnym a kombinovaným postihnutím už viac ako 25 rokov. A to ma napĺňa, pomáhať a viesť týchto mladých ľudí, meniť ich život k lepšiemu. Najkrajšie s týmito mladými ľuďmi je, že každý deň je iný, že Vás vždy prekvapia, každý deň je niečo nové, aj milé, aj poučné, stretávanie sa s ich ťažkými životnými príbehmi, ktoré Vás často zarazia.
Od týchto detí málokedy dostanem úder pod pás. A to je na tejto práci krásne, že sa učíme jeden od druhého, deti vám to vedia vrátiť v úsmeve a ako sa správate Vy k nim, tak sa oni správajú k Vám. Rómovia vedia veľmi dobre odhadnúť, či to na nich hráte, alebo či to myslíte úprimne. Veď preto sa aj snažíme byť takou rodinnou školou v komunite. Naši učitelia poznajú rodičov, súrodencov i príbuzných žiakov. Poznajú ich problémy i radosti, lebo Rómovia majú srdce na dlani.
Neviem si predstaviť, že by sa zrušil náš systém stupňovitého vzdelávania na elokovaných pracoviskách, kde je najbližší styk s rodinou žiaka a kde hlavne počas pandémie covidu-19 sa najviac ukázala nutná a prospešná komunitná spolupráca a pomoc aj prostredníctvom týchto pracovísk, samozrejme hlavne tam, kde školám a obciam na tejto práci a výsledkoch záleží. Mojou motiváciou je teda práca s týmito deťmi a mládežou.
V čom sú podľa vás Rómovia výnimoční?
Môj starý otec mi stále prízvukoval latinské výroky a jedným z nich bol aj tento:
,,Non scholae, sed vitae discimus..“ Neučíme sa pre školu, ale pre život.
Predsudky a neznalosť rómskej kultúry, odmietanie akejkoľvek akceptácie inakosti, to sú podľa mňa najväčšie prekážky, ktoré musíme vo vzdelávacom systéme odstrániť a prekonať. Rómovia sú výnimoční v mnohých aspektoch. Na jednej strane akoby sa nechceli stať súčasťou spoločnosti, no na druhej strane sú veľmi družní, priateľskí, silne sociálne previazaní. Ich rodinné pre-väzby sú tak silné, že im ich môžeme iba závidieť. Rodina je pre Rómov posvätná a sú veľmi silno veriaci.
Deti sa učia jedni od druhých a preto aj škola donedávna nebola pre Rómov nejako významným prvkom v živote. Aj preto som použila výraz: ,,učíme sa pre život ´´ , takto sa snažíme žiakov viesť v našej škole, v našich elokovaných pracoviskách. My nemáme v úmysle tieto deti pretvárať na svoj obraz, chceme a využívame ich komunitné špecifiká, chceme im odovzdávať čo najviac, aby z nich raz vyrástli šikovní mladí ľudia, ktorí dokážu uživiť svoju rodinu vlastnou prácou a vedomosti a zručnosti získané v škole dokážu pretaviť do reálnych vecí. Dokážu pomáhať sebe i komunite. Takto sa snažíme vychovávať a vzdelávať nám zverenú mládež. Keďže Rómovia sú rodinne založení a ich rodinou je práve komunita, budú do nej vnášať to, čo sa od nás naučia.
Sú medzi sebou študenti navzájom súťaživí?
Sú súťaživí. Sú to večné deti a práve súťaživosť u nich nám často pomáha pri edukačnom procese, hlavne v praktickom vyučovaní.
Spolupracujete so starostami okolitých miest a obcí, ktorí vedia neskôr Rómov zamestnať v obecných či sociálnych podnikoch. Osvedčil sa vám tento koncept?
Spolupracujeme nielen so starostami obcí, ale i so zástupcami cirkví, zamestnávateľmi v obciach, obecnou políciou a zástupcami inštitúcií, ktoré pôsobia v obciach ako sú školy, zdravotníci, mimovládne organizácie, jednoducho so všetkými, ktorí majú záujem spolupracovať a podieľať sa na kvalitnejších výsledkoch v práci s minoritami a ľuďmi v ťažkej životnej situácii. Veľmi sa nám osvedčuje aj koncept duálneho vzdelávania v spolupráci so sociálnymi podnikmi a firmami pôsobiacimi v okresoch pod Tatrami. Je to veľmi náročné, ale prináša to prvé ovocie v podobe vyššej zamestnanosti našich absolventov.
Vaše dve žiačky sa v projekte Hľadáme nové tváre módnej scény blysli s naozaj krásnou vlastnou navrhnutou kolekciou. Máte viac talentov, ktoré na škole pozitívne „vyskakujú“?
Veľmi sme sa všetci potešili tak nádhernému oceneniu. Myslím, že bolo jedným z najvyšších, aké sa nám doteraz podarilo získať. Dievčatá síce veľa nenarozprávajú ale ruky a nápady majú šikovné a sme na nich patrične hrdí. Naši žiaci a žiačky za posledné roky pod vedením mojich kolegov získavajú mnohé ocenenia a sú pozitívnymi príkladmi pre ostatných mladých Rómov.
Zapájajú sa nie len do súťaží zameraných na módu a textil, ale aj na iné oblasti prevažne predstavujúce a zastupujúce remeslá, umenie, ktoré sú týmto mladým ľuďom blízke. Snažíme sa búrať pomyslené bariéry medzi minoritou a majoritou, svojimi aktivitami približujeme kultúru, jazyk a históriu Rómov výstavami, scénickými vystúpeniami, konferenciami širokej verejnosti. V škole pôsobí mládežnícka ochotnícka skupina Terňi Voďi – mladá duša, ktorá okrem tanca a spevu, šíri divadelnú činnosť zameranú aj na vážne témy akou je napríklad holokaust a s ktorého časť odohrali aj v Múzeu rómskeho holokaustu v Seredi. Práca s textilom však patrí medzi naše top aktivity, ktoré zameriavame aj na ekológiu, formou upcyklácie a recyklácie v spolupráci s firmami, ktoré produkujú textilný odpad.
Žiakov učíme spracovávať druhotne staré nábytky a materiál, ktoré vedia využiť následne aj doma. Reštaurujeme a opravujeme staré nábytky, z ktorých už niekoľko rokov tvoríme zbierku. So žiakmi sme začali šiť okrem Rómskych krojov aj kroje ľudové zo Spišského regiónu. Niektoré z nich sme mohli predviesť na Slovenskom dni kroja v Banskej Bystrici a tešíme sa na možnosť odprezentovať naše podtatranské kroje, časť z vianočných tradícií a zbierku zreštaurovaných kúskov v Bratislave na nádhernej akcii Tradičné slovenské Vianoce pod gesciou a s podporou pani Márie Rehákovej.
Čo vás naposledy dojalo? Doma alebo v práci?
Máme za sebou veľmi náročné obdobie plné práce so žiakmi, ich rodičmi, s frekventantmi kurzov prevažne z radov nezamestnaných, s opravou školy a elokovaných pracovísk. Zapájali sme sa do mnohých charitatívnych a dobrovoľníckych aktivít, súťaží, čo je na manažovanie veľmi náročné a chce to človeka naplno oddaného práci. Preto aj dosť zanedbávam rodinu, čo ma veľmi mrzí, no na druhej strane všetky moje tri deti a manžel žijeme naplno školou a jej aktivitami, takže sa spolu vidíme hlavne tu.
Pre mňa veľkým morálnym ocenením bolo práve získanie titulu Slovenka roka za vzdelávanie, čo je veľkým medzníkom v mojom živote, pretože mi touto cestou, cestou hlasovania dali ľudia vedieť, že prácu ktorú robíme, robíme dobre a so srdcom. A iba vďaka mojej rodine, manželovi a deťom a silnej podpore kolegov sa môžem naplno venovať tomu čo ma teší, mojej práci.
Môžem moju prácu zhodnotiť na záver výrokom:,, Date et dabitur vobis. “„Dávajte a dajú vám.“
