Akademický maliar Daniel Bidelnica zbiera námety na obrazy na cestách po svete. Takmer každá totiž skončila výstavou. Za prelomové považuje tie z Kanady, Brazílie, Indie či z Mexika. Rád presahuje hranice – maľuje na okuliare, na domy či dokonca na ľudské telá. V súčasnosti prebiehajú na Slovensku tri paralelné výstavy, kde si môžete pozrieť diela tohto nevšedného umelca.
Počas horúcich letných dní len tak nezaháľate, naopak, tvoríte. Na čom pracujete?
Na obraze vo veľkosti 14 x 2 m v záhrade v Rusovciach. Hneď z rána začnem maľovať, potom si dám obedovú prestávku a zase pokračujem. Našťastie som pánom svojho času a viem si ho aj dobre zorganizovať.
Milovníci umenia môžu aktuálne navštíviť vaše výstavy na troch miestach v Bratislave, prezraďte kde to je.
Prvá výstava prebieha na Paneurópskej vysokej škole v galérii Silencium. Ďalej môžu záujemcovia vidieť moje obrazy v Jarovciach v novej štvrti Dve sýpky v showroome. A do tretice v Eurovei, v priestoroch spoločnosti BAH v oválnej časti na treťom poschodí. 12. septembra otváram výstavu vo Viedni na Slovenskom inštitúte, potom ma čaká cesta do Prahy a na jar Olomouc. Dokonca mám pred sebou na budúci rok cestu do Číny – do Šanghaja. Bol som kurátorom výstavy Krása v kroji v Piešťanoch, kde sme predstavili návštevníkom nádherné kroje z celého Slovenska. Vyvrcholením bude 1. septembra podujatie Slovenský deň kroja v Banskej Bystrici. Pôjde o krásnu farebnú udalosť, to mám určite s krojmi spoločné – lásku k farbám (úsmev).
Čo vás v živote inšpiruje k tvorbe?
Etno umenie. Tam spadajú aj kroje. V južnej Amerike som videl veľké paralely medzi ich umením a našim folklórom. Prešiel som celé Mexiko až po Guatemalu. Je to naozaj fascinujúci kraj. Ich farby a vône, nádherné niečo.
Máte precestovaný kus sveta, ktorá kultúra vám je blízka, a prečo?
Naposledy som bol v Keni medzi Masajmi a tí ma veľmi zaujali. Držia si svoju tradíciu doteraz, dennodenne ňou žijú. Ich prejav, gestikulácia, originalita. Etiópia je zas o niečom inom. Veľmi sa mi páčila aj Brazília, dokonca som mal v Rio de Janeiru výstavu spoločne s Christinou Oiticicou, manželkou známeho spisovateľa Paola Coelha. Zo západu sa mi zase páčilo v Kanade medzi Indiánmi. Na jeseň sa chystám do Vietnamu. Mám rád aj pouličné umenie, grafity ma inšpirujú. Móda ako prejav umenia je tiež zaujímavá téma. Presahy maľovania sú možné v rôznych sférach – maľoval som napríklad na auto jedného hotela, ktoré dodnes vidím na ulici. Maľujem na fasády, na modelkách, dokonca sám na sebe. Samotný život je najväčšou inšpiráciou. Moja tvorba nie je obmedzená na štetec a plátno, venujem sa aj grafike, tapisériovej polohe..
Dá sa maľovať celý deň?
Nemyslím si to. Je to ako so šoférovaním alebo s písaním. Po pár hodinách si potrebujete dať pauzu. Strácate kontrolu a robíte chyby.
Vaše obrazy sú plné života, farieb a cítiť z nich radosť. Je to zámer?
Áno, keď mám horšie životné obdobie, jednoducho nemaľujem. Sú maliari, ktorí maľujú depresívne, no to nie je môj prípad. Neodsudzujem to, jednoducho to mám inak. Vnímam to tak, že nechcem zaťažovať ľudí svojimi problémami. Čiernu farbu takmer nepoužívam. Samotná tvorba si vyžaduje sústredenie. Keď sa nedokážem koncentrovať, radšej nepracujem. Na to, aby som mohol maľovať, musím byť v pohode. Vždy mi ide o dosiahnutie harmónie s pozitívnym odkazom. Je to taj tým, že som človek, ktorý nemá rád komplikované veci alebo ľudské vzťahy a nejasné myšlienky. Tento pohľad sprevádza celú moju tvorbu, odzrkadľuje sa aj v záujme o elementárne princípy z formálnej stránky. Sústreďujem sa na výraz, farbu a čistú formu.
Na čom je postavená vaša umelecká tvorba?
Na dvoch pilieroch – forma a idea. Tie určujú aj konečný výsledok zobrazovania mojich pocitov a celej snahy. Aj keď sú súčasťou výstavby obrazu, každá sa vyvíja osobitne. Potvrdzuje to nekonečnosť možností podoby umenia. To ma uchvacuje a uisťuje o samotnom zmysle mojej výtvarnej tvorby.
