Martin Greguš mal deväť rokov, keď získal prvú cenu za fotografie čajok. V jedenástich rokoch už súťažil medzi dospelými profesionálnymi fotografmi a vyhral cenu za snímky ľudí, ktorí sa snažili zachrániť veľrybu, aj keď neúspešne. Dnes má dvadsaťsedem rokov a jeho úspechy na svetových fórach neustále rastú.
Všetko odštartovalo, keď osemročný Martin emigroval s rodičmi a so sestrou do Kanady. Malý chlapec sa s vysťahovaním ťažko vyrovnával, no jeho otec – vášnivý fotograf, našiel preňho liek na odlúčenie v modernom veľkomeste v podobe spoločných výletov do prírody s fotoaparátom. „Kanada bola s našou rodinou úzko spätá, keďže v nej žila moja prababka,“ vysvetľuje Martin Greguš starší. „Prvý raz som prišiel do Kanady ako osemnásťročný, sprevádzať na šesť týždňov moju babku, ktorá chcela ešte vidieť svoju mamu. Bývala 1 500 kilometrov na sever od Vancouveru. Odvtedy bol môj sen, vrátiť sa priamo do Vancouveru a žiť v takej rozľahlej krajine, akou je Kanada. V Európe je všetko tesné, tu idete 100 kilometrov rovno bez zákrut,“ pochvaľuje si. Začiatky však neboli jednoduché. Našťastie mali Gregušovci okolo seba príbuzných a priateľov, ktorí im pomohli nájsť si ubytovanie. Zo Slovenska pricestovali s piatimi paletami majetku. Nasledovali jazykové testy pre všetkých, výber škôl pre deti a podobne. Dcéra Barbara nastúpila do maturitného ročníka a Martin do tretej triedy základnej školy, napriek tomu, že na Slovensku bol ešte len druhák. „Povedali, že Martinko je z Európy, tak je múdry a môže začať hneď zhurta,“ čudoval sa otec, keďže bol syn vo svojej triede najmladší a nevedel po anglicky…
Fotoaparát ako liek
V momente, ako sa presťahujete do novej krajiny, začínate od začiatku. Nikoho nezaujíma predošlých pätnásť rokov pracovných skúseností či vysokoškolský diplom. Martin nechcel ako hlava rodiny prijať akúkoľvek manuálnu prácu, kde by nezarobil dostatok peňazí pre svojich najbližších. Zároveň si bol však vedomý toho, že nemôže nadviazať na prácu, ktorú robil doma v Bratislave. „Uvedomil som si, že nemám šancu, zamestnať sa v reklamnej agentúre ani v podobnom odvetví. Nebol som pre nich vhodný adept, pretože som predstavoval istú konkurenciu. Nakoniec som skončil vo firme, ktorá vyrábala športové oblečenie. Tam som zostal robiť desať rokov.“ Neľahkú novú životnú situáciu sa snažil Martin Greguš starší svojím deťom vynahradiť rôznymi výletmi. Chodili spoznávať krásy nového bydliska, až mu jedného dňa syn zobral fotoaparát a fotil s ním lode, lietadlá, architektúru i ľudí…
Vrana k vrane sadá
Manželka Elena je z dvojičiek a odchod od sestry a rodnej vlasti prežívala najťažšie: „Po vzájomnej dohode zostala žena doma, venovala sa Maťkovi, ktorý bol v tom čase ešte dieťa a realizovala sa vo výtvarnej tvorbe. Vytvorila vlastnú kolekciu papierových šiat, za ktorú získala aj dvakrát cenu na Bienále v Bratislave.“
Martin junior mal odmalička silný vzťah k zvieratám, rád sa na ne chodil pozerať do bratislavskej ZOO a Kanada mu v tomto iba rozšírila obzory. Otec so synom spolu začali chodiť fotiť vtáky do blízkych prírodných rezervácií a práve tam syn pochopil, ako pristupovať k zvieratám tak, aby ich dokázal originálne zvečniť na fotografii. „Vždy chcel nájsť iný pohľad na zviera, pozrieť sa naňho z novej perspektívy. Raz sa mu podarilo podmaniť si divokého bociana. S jeho fotografiou nakoniec vyhral aj súťaž pre 12-14 ročných fotografov v Londýne.“ Nasledovalo obdobie fotenia snežných sov. Dvojica vstala o šiestej ráno, junior si ľahol do blata, kde dve hodiny čakal na ich príchod, spravil pár snímok a otec ho odviezol do školy. Mladý Martin stále behal po meste s fotoaparátom na krku, zatiaľ čo sa ostatné deti sa hrali.
Kanada, ďakujem
V roku 2017 oslavovala Kanada 150. výročie vzniku. Otec a syn vo svojej akčnosti nepoľavili a vymysleli si projekt Kanada, ďakujem. Na počesť svojho nového bydliska prešli krížom celú krajinu od západu na východ. Cesta trvala približne šesť týždňov, prešli dokopy 23 000 kilometrov. Jej krásy zachytili fotoaparátom aj novým dronom. Počas dlhej cesty mladý Martin obdivoval arktickú prírodu a učarovali mu ľadové medvede. Navštívili Churchill – hlavné mesto ľadových medveďov na svete. Má 899 obyvateľov, leží v provincii Manitoba v ústí rieky rovnakého názvu a Hudsonovho zálivu. Nachádza sa neďaleko národného parku Wapusk. Gregušovci si počas dobrodružstva mohli zašnorchlovať s veľrybami belugami, čo dnes už nie je možné. Dokonca s nimi nadviazali kontakt. Nakoľko belugy krásne pištia, prišli na to, že keď sa k nim pridajú s pískaním, prilákajú ich k sebe. Hotový belugový koncert! V spoznávaní nevšedných tvorov nasledovalo prvé zazretie polárneho medveďa. Pokojne si plával v mori, ďaleko od brehu. „Mali sme šťastie, že sme ho zbadali práve vtedy, keď okolo neho preplával húf belúg. Martin neváhal, vytiahol dron a všetko zdokumentoval. Bola to skutočne neštandardná situácia,“ spomína na zážitok, na ktorý so synom nikdy nezabudnú.
Z fotografov konštruktéri
Fotografovanie divokej prírody je náročné na čas. Ľadové medvede v Hudsonovom zálive čakajú na ľad. V momente, ako vznikne, opustia pevninu a idú naň loviť tulene. „Čas je viazaný na vrtochy prírody, ťažko sa dá niečo predvídať,“ vysvetľuje ďalej Martin. Zmeny teploty dokážu ovplyvniť kompletný plán fotografa. Gregušovci sa však len tak ľahko nevzdávajú. Skonštruovali loď, na ktorú si pripevnili kameru, a tak sa mohli dostať k zvieratám ešte bližšie. Ani to im nestačilo a vymajstrovali filmovacie auto – na vrch džípu primontovali konštrukciu, z ktorej trčali kamery na každú stranu. Robili jednoducho všetko pre to, aby sa k zvieratám dostali čo najbližšie a získali tak svetové zábery. A to sa im aj podarilo.
Medvedie väzenie
Počas pandémie sa Martin junior vybral do Churchillu – mesta, kde si ľudia nezamykajú domy ani autá, z jedného dôvodu – aby sa mali kde schovať, keď stretnú medveďa. Existuje tam dokonca medvedie väzenie. Slúži pre odvážne šelmy, ktoré sa príliš blížia medzi obyvateľov. Po čase ich však vypustia späť do voľnej prírody. Martin si spolu s dvomi kamarátmi postavil na lodi drevenú konštrukciu s kovovou kajutou. Obalili ju gumenými plachtami a po týždni príprav sa odvážna partia vyplavila na more, kde je kontakt s civilizáciou možný len cez satelitný telefón. Nasledovala cesta na kvetinový ostrov a tam vznikli slávne fotky medveďov, za ktoré získal Martin junior prestížnu cenu v Londýne. Nasledovali každoročné expedície na rovnaké miesto. „Na jednej strane som fotograf, na druhej však jeho otec. Expedície sú pre nás rodičov vždy veľký stres, pretože si uvedomujeme, že nešiel na výlet, ale do divočiny. Nikdy neviete, čo sa môže stať,“ vysvetľuje svoje obavy Martin starší. Ak je na mori búrka, je nebezpečné vyjsť na breh, keďže tam v tom čase môžu byť medvede. Dobrodruh Martin ich začal filmovať a za jedno z videí získal striebornú medailu v Siene na medzinárodnej fotografickej súťaži.
Zopár mesiacov v Arktíde
Na Martinových snímkach divokých zvierat dominujú aj rozkvitnuté kvety. Záujem o jeho prácu stále rastie po celom svete, veľký priestor mu dali napríklad v americkom magazíne National Geographic či vo francúzskom magazíne GEO. Momentálne trávi pár mesiacov v Arktíde, kde sa od rána do večera venuje milovanému fotografovaniu v rámci svojho projektu 33 dní v divokom ľade. Filmuje a fotografuje veľryby a zachytáva, ako sa správajú po tom, ako sa tam začne roztápať ľad. Črtá sa mu veľká budúcnosť. Začiatkom roka 2024 ide filmovať pre Netflix. Dokonca ho oslovila aj spoločnosť Disney. Na cestovateľskom zozname ho v ďalších rokoch čakajú Tahity, Grónsko a Antarktída. Aj takto môže vyzerať život úspešného Slováka vo svete. Za svoj úspech napokon vďačí z veľkej časti aj rodine, ktorá ho v ambíciách podporovala od útleho detstva.
Martin Greguš získal prvé miesto v súťaži Wildlife Photographer of the Year 2021 v Londýne. Bodoval v kategórii vychádzajúce hviezdy s kolekciou šiestich snímok pod názvom Tridsaťtri dní medzi medveďmi. V úspechoch nadviazal aj štvorminútovým medvedím videom, ktoré získalo striebornú medailu na Siena International Photo Awards.
