Posledným počinom akademickej maliarky Danice Pauličkovej je séria obrazov Anjelské plátna. Nejde pritom o žiadne uhladené výjavy, ako by z názvu vyplývalo. Práve naopak. Umelkyňa nimi doslova provokuje. Najmä však vyjadruje niečo, čo už pocítila nejedna z nás…
Svojimi dielami zaujala aj na prestížnej výstave v Benátkach. Vybrali ju z výtvarníkov z celého sveta a dostala sa do stovky vystavujúcich umelcov. Danica Pauličková cez maľbu stvárnila nezvyčajným spôsobom to, čo mnohé ženy zažili – žena sa zamiluje, myslí si, že je to láska na celý živor, no muž ju opustí. „Táto téma sa ma trošku aj dotýka. Vychovala som sama dve deti a zažila som to. Pôvodne to vôbec nebolo moje „pole záujmu“. Myslela som si, že je dôležité ukazovať krásu, aby ľudia boli šťastní. V poslednom čase som však videla, že veľa žien je utláčaných. Začala som si uvedomovať, čo všetko sa deje vo svete – čo všetko sa deje ženám aj v súvislosti s náboženstvom. Začala som sa tejto téme viac venovať a zistila som, že nielen krásu treba ukazovať, ale aj určité hlbšie posolstvo. Toto je moja nová téma – ukazujem aj bolesť, nielen krásu,“ vraví umelkyňa a dodáva, že krv na jej obrazoch, to sú akoby slzy ženy. „Je veľmi dôležité, aby aj žena bola šťastná, aby aj jej láska dávala radosť a nie utrpenie a žiaľ. V mnohých náboženstvách si ako keby muži ženu privlastňujú, považujú ju za svoj majetok. No, žena je takisto osobnosť ako aj muž. Žena je symbol čistoty, je nositeľkou života, lásky, krásy a vytvára teplo domova. Niekedy je to však aj na jej škodu, lebo sa obetuje. A to som chcela ukázať,“ vysvetľuje Danica Pauličková, ktorá aktuálne žije a tvorí v Bratislave. Inak je to veľmi scestovaná umelkyňa. Študovala v USA, v Paríži a v oboch krajinách potom aj zopár rokov pôsobila a tvorila.
Paríž potvrdil ilustrácie
„Nedá sa opísať, ako ma Paríž očaril. Študovala som tam v rokoch 1992 až 1997. Zamilovala som sa tam, ale do mesta. A stále to trvá – a bude asi naveky. Dostala som sa do Školy dekoratívnych umení v Paríži. Chcela som síce pokračovať v grafike, no oni to mali spojené aj s ilustráciou. Mne sa to však na druhej strane aj nesmierne hodilo, lebo už doma som sa venovala ilustrácii detských kníh. A to hneď po skončení Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave. Bolo mi to blízke, mala som v tom čase už dve malé deti,“ uvádza Danica Pauličková, prečo sa ilustrácia detských kníh stala ďalšou, rovnocennou oblasťou jej tvorby. Tvorba pre deti ju napokon tak chytila za srdce, že si dokonca sama začala vymýšľať rozprávky, ktoré aj knižne vydala. Samozrejme, so svojimi ilustráciami. Paríž bol aj tým spúšťačom, vďaka ktorému začala písať poéziu. „Bolo to však pre mňa vtedy veľmi ťažké, lebo som pri sebe nemala deti. Boli na Slovensku, u mojich rodičov. Cestovala som za nimi každý týždeň na víkendy, aby sme boli spolu. S rodičmi sme ich vychovávali ako sa dalo, čo najlepšie,“ opisuje Danica Pauličková.
Presadila sa v mekke umenia
V Paríži pracovala pre tamojšie známe vydavateľstvo Magnard ako dizajnérka, čo je jedno z najprestížnejších vydavateľstiev s pobočkami po celom svete. Po rokoch sa do Paríža niekoľkokrát vrátila na tvorivý pobyt do Cité Internationale, čo sú výtvarné ateliéry pri Seine v blízkosti Notre-Damu a Louvru. „Vytvorila som tam množstvo fotografií, zápiskov, kresieb a malieb. Človek v Paríži dýcha umeleckú atmosféru, len sa to tak z neho sype. Z tohto krásneho obdobia mám dnes za sebou dve výstavy a knihu Paris le rève – Zápisky z Paríža. Vydala som ju vo vlastnom vydavateľstve Seneca publishing company, ktoré som založila po návrate domov,“ konštatuje činorodá umelkyňa.
Lesk a bieda new Yorku
Po roku štúdia v Paríži dostala ponuku ísť do školy The Art Students League v New Yorku. Študovalo tam množstvo uznávaných umelcov, a tak sa aj ona rozhodla odísť za oceán. „Dovtedy synovia podrástli, a tak šli so mnou. Bolo to v rokoch 1993 až 1997. Spoznávali sme spolu toto úžasné mesto a zistili sme, že by sme nemuseli nikde cestovať. Všetky národy a kultúry sú tam totiž na jednom mieste! New York naozaj nikdy nespí a nikdy sa človek necíti osamelý. Vždy možno obdivovať množstvo obrazov v galériách, ochutnávať najlepšie kuchyne sveta, spoznávať najlepšie divadlá, koncerty. Dostať sa tam, sa podarí naozaj len tým najlepším a tým smelým, čo sú ochotní opustiť svoje teplé domovy a riskovať. Uvidela som tam však aj veľkú biedu – bezdomovcov. Keď som chcela pomôcť ležiacemu človeku v krabici na zemi a čudovala som sa pritom, že nikto si ho nevšíma, upozornili ma, aby som to nerobila. Vraj preto, aby mi neublížil. Nechápala som to,“ hovorí Danica Pauličková a dodáva, že v New Yorku potom pracovala vo vydavateľstve Scholastic, kde nabrala nové skúsenosti.
Učila sa od najlepších
Jedným z najhlbších zážitkov bola pre výtvarníčku pamiatka v Central Parku na Johna Lennona, The Dekota – dom, kde žil a navždy odišiel najslávnejší člen skupiny Beatles. „Môj syn sa dokonca kamarátil s jeho synom Seanom. Pokiaľ ide o školu, bola vynikajúca, veľmi veľa mi dala. Získala som aj ocenenie. Učil ma jeden z najlepších amerických maliarov, profesor Harvey Dinnerstein, vtedy ako šesťdesiatdeväťročný. Vlani umrel, dožil sa deväťdesiatich štyroch rokov. Bolo veľmi ťažké, dostať sa do jeho ročníka. Najkrajším ocenením od neho bolo, keď mi pri korektúrach povedal: „Vám už nemám čo opraviť, je to dokonalé,“ spomína výtvarníčka. Čo sa týka osobného života, umelkyňa otvorene priznáva, že častokrát nebolo ľahké, dať rodinu dokopy. „Lebo rodina umelcov je už raz taká. Otec mojich synov – môj manžel, sa musel venovať svojej profesii, hereckej kariére a nakoniec si išiel vlastnou cestou,“ vraví. No stále trvá na tom, že láska a rodina sú pre ženu prvoradé. „Deti už vyrástli, starší Martin je výtvarník, maliar, dizajnér a Michael je filmový režisér. Dúfam, že budú naďalej niesť posolstvo, tvoriť pre lepší svet a robiť ľudí šťastnými. Môj maličký vnúčik Noelko-Elinko má už hudbu v srdiečku, teším sa na jeho vnútorný a umelecký rast a čo mi nakreslí,“ vyznáva sa Danica.
Proti násiliu na ženách
„Celý vnútorný život sa odráža aj v práci umelca, a keďže som žena, snažím sa umenie robiť z pohľadu ženy. V mojej poslednej tvorbe sa sústreďujem na to, že obraz musí mať okrem harmónie a krásy aj silné posolstvo. Odrážať aj problémy, o ktorých sa často nehovorí – čo ženy trápi. Lebo čistá láska – milovanie, sa môže zmeniť na druhé ráno na utrpenie, keď milovaný človek odíde. Pre ženu začína čosi nové, nepoznané, lebo už nie je čistá, nepoškvrnená. Možno sa stala matkou a možno, ak pri nej ostane muž, nebude mať tie isté práva ako predtým. Niektoré národy dodnes nevenujú právam žien pozornosť a ženy často prežívajú i násilie. Som rada, že som žena – umelkyňa a môžem čosi nové a iné povedať ako muži – umelci a upozorniť svet na pohľad žien a vytvárať novú cestu práve pre ženy, ktoré si to zaslúžia,“ myslí si Danica Pauličková.
Obrazy ako „kúsky duše“
Ilustrácie výtvarníčky boli prezentované aj na našej známej výstave BIB – Bienále ilustrácií Bratislava, ale aj na mnohých iných. „Často mám besedy s deťmi o mojej tvorbe, workshopy a dostávam tak spätnú väzbu o mojej práci. Stačí mi, keď vidím radosť v ich očkách. V galérii je to odlišné. Tam ma baví vidieť niekoho, ako obdivuje môj obraz a ani nevie, že ja ho pozorujem kdesi z diaľky. Najviac ma poteší, keď si kúsok zo mňa vezme navždy domov, lebo obrazy sú moje „kúsky duše“. Niektoré by som nikdy nepredala, lebo sú v nich ,zakliate´ moje spomienky,“ uzatvára Danica Pauličková.
Svet začína v rodine
„Všetko – celý svet, začína v rodine. Ak sa budeme riadiť citlivosťou, spravodlivosť a láskou, vybudujeme si krásnu budúcnosť. Ja sa k tomu snažím prispieť v mojom umení,“ hovorí Danica Pauličková.
Viera Mašlejová
Foto: archív D. P.
