Ona je z Vysokých Tatier, on z Košíc. Zaľúbili sa do seba a zhruba pred polrokom odišli žiť do ďalekého Laponska, na území Fínska , čo je svojím spôsobom pre nás „mrazivá“ exotická krajina. Ako sa žije Emme a Marcelovi v krajine snehu?
„Nový domov sme našli v oblasti Enontekiö. Nežijeme v žiadnom meste ani v dedine, náš kennel – obydlie, je hlboko v lese mimo civilizácie. Obklopujú nás len nekonečne lesy a desiatky jazier,“ vysvetľuje Marcel. Pre lepšie zorientovanie, Enontekiö je správna oblasť vo fínskej provincii Laponsko. Hustota zaľudnenia je 0,2 obyvateľa na kilometer štvorcový. Oblasť leží úplne na severe, blízko švédskych a nórskych hraníc. Dôvody, prečo dvojica odišla práve do Laponska sú tri – sneh, zima a psy, presnejšie severské plemená. „Na sever sme chceli odísť už dlho, keďže je to jediná časť Európy, ktorá stále ponuka pravú zimu. Laponsko sa nám zdalo ako ideálna voľba pre život, ktorý sme si vysnívali a na nabratie prvotných skúsenosti, čo sa týka života so saňovými psami v arktických podmienkach,“ hovorí Emma.
Už v novembri mínus 37
Obaja vravia, že im v Laponsku zima rozhodne nie je. Oni si tie mínusové teploty veľmi užívajú a majú radosť z toho, že poriadne vymrznú. „Zvykneme sa veľmi zabávať v dni, keď sme celý omrznutí na bielo. Každý večer a ráno sa tešíme na moment, keď ideme skontrolovať teplomer, čo mame pri chate. Vždy, keď ukazuje zaujímavé teploty – ako mínus 25, alebo mínus 30 stupňov Celzia a dokonca raz nám večer ukázal aj mínus 37, čo je zatiaľ náš „osobný” rekord, sme „happy“. Pričom tých 37 sme namerali už v novembri. Sme nadšení z toho, že konečne prežívame pravú zimu. Teploty mínus 15 stupňov Celzia považuje za „teplý deň“ a v také dni robíme len v mikinách,“ opisuje Marcel.
Zima je tu osem mesiacov
V oblasti, kam sa prisťahovali, je zima osem mesiacov v roku. Tento rok napadol prvý sneh už koncom septembra a teploty začali klesať pod mínus 20 v polovičke októbra. „Podľa toho, čo nám hovorili domáci, sneh sa vie udržať až do konca mája. Minulý rok sa dokonca stalo, že mierne sneženie tu mali aj v júni. Teploty v zime tu vedia celkom „lietať“. Stáva sa nám celkom často, že večer je mínus 5 a ráno sa zobudíme do mínus 25 a naopak. Za extrém sa považujú dni, keď teplota klesne pod mínus 40 stupňov Celzia. Takýchto dni je však každý rok len pár. Náš šéf Sasha si však pamätá na deň spred pár rokov, keď zažil v našom kenneli 47 stupňov pod nulou. Uvidíme, či sa aj nám podarí taký deň zažiť,“ smeje sa Marcel.
Povolanie: husky guides
V lete, keď prišli Enontekiö, začínali ako husky handlers. Táto pracovná pozícia znamená „pomocník” pri psoch. Človek sa o psy sa stará, kŕmi ich, čistí okolo nich, vyčesáva srsť. Celkovo poskytuje psom základnú starostlivosť. Emma a Marcel robili husky handlerov štyri mesiace. Od svojho šéfa Alexandra, ktorý roky žil priamo na Aljaške, nabrali mnoho skúseností učil ako „pracovať“ so severskými plemenami psov. „Chcel, aby sme si so psami vytvorili vzťah a poriadne ich spoznali, keďže naše následne pozície mali byt husky guides. Na tejto pozícii už človek pracuje so psami aj v záprahu. Trénuje ich, jazdi s nimi na saniach a – v našom prípade husky guides počas sezóny bráva turistov počas sezóny na malé expedície so psím záprahom. Od septembra pracujeme ako husky guides, nevieme si tuto prácu vynachváliť,“ uvádza Marcel.
Vyše stovka firemných psíkov
Dvojica mladých ľudí vraví, že v Laponsku, na severe Fínska, žijú život, aký si vysnívali. Ráno vstávajú skoro, už o 5-tej, či 6-tej hodine, podľa toho, aký program ich čaká. Každé ráno ako prvé nakŕmia psov, po nasleduje čistenie a upratovanie výbehov. Potom chystajú sane a výbavu na jazdy v psích záprahoch. „Podľa programu zostavujeme rôzne psie teamy – v záprahu sú väčšie i menšie psy, silnejšie i slabšie jedince. Niektoré dni beháme tri hodiny, niektoré dni šesť hodín, a rôzne náročné trasy. To sú jazdy s turistami, ktorí si prídu vychutnať dobrodružstvo na psích záprahoch. Keď skončíme jazdy, ako prvé sa vždy „riešia“ psíky – hneď sa nakŕmia až potom odkladáme výbavu a sane. A až potom sa môžeme ísť najesť. Staráme sa dovedna o 132 firemných psov. Pre nás to však nie je práca, ale životný štýl,“ približuje Emma. Po takejto „šichte“ už majú čas na seba. Oddych však neznamená, že pre dvojicu Slovákov firemne psy prestanú existovať. „Bývame priamo v areáli, pri všetkých psíkoch práve kvôli tomu, že ak sa niečo stane – husky ochorie, psy sa a zrania, musíme zasiahnuť. Musíme byť pripravení pracovať aj o polnoci,“ vysvetľuje Emma.
Uzavretí severania
S domácimi sú v kontakte len minimálne – pri nákupoch potravín alebo ak sa náhodou stretnú niekde v lese. Laponci len vraj kývnu zo štvorkolky alebo snežného skútra na pozdrav. „Ľudia na severe sa starajú o seba, ak im ako cudzinci preukážete rešpekt, nezasahujete im do ich pozemkov, zvierat a činnosti a dáte im pokoj, oni vám dajú pokoj dvakrát. Pozdravom väčšinou konverzácia začína aj konci. Jediní ľudia, s ktorými trávime čas, sú naši veľmi milý a príjemný kolegovia – tí sú však z cudziny, tak ako my dvaja. Pokecáme si s nimi aj mimo prace, podelíme s napečenými dobrotami, sem tam spolu vybehneme na nákup – všetci totiž žijeme v jednom areáli, pričom každý ma vlastnú kabínu – akýsi malý bytík,“ vysvetľuje Marcel.
V lete Laponci nerobia
Napriek krutým podmienkam je tu vraj život uvoľnenejší, síce sa každý stará o seba, ale všetci sú veľmi spätí s prírodou. „Kúpať sa môžete v každom jazere, prechádzať sa so psom, kde sa vám zachce. Autá sa tu nechávajú odomknuté s kľúčmi v zapaľovači. Nikto sa tu nebojí o svoj majetok, lebo každý ma svoje, ľudia nežijú z výplaty do výplaty. Veľmi nás prekvapilo, že väčšina ľudí cez leto nerobí – jún, júl a august, sú mesiace, kedy sa nedovoláte poriadne ani na úrad. A ak sa vám pokazí auto, môžete vyťahovať bicykel a až do septembra ste odkázaní na dve kolesá. A voľno majú aj lekári, takže, keď ochoriete – radšej na to ani nemyslime,“ komentuje Marcel.
Na krok od Santu
„Sú to naše prvé Vianoce bez rodiny. Veľmi nám chýbajú a sme z toho trochu nervózni. Vianoce máme radi a dodržiavame viacero slovenských zvykov, vrátane jedál – kapustnica a zemiakový šalát musia byť. Otázka, či oslavujeme Vianoce, je zbytočná. Laponsko je krajina, ktorá pripomína rozprávkovú vianočnou atmosférou osem mesiacov v roku a Santa žije pár kilometrov od nás,“ vravia na záver Emma a Marcel svorne.
Napíšte im cez instagram
Ak sa chcete o dvojici dozvedieť viac, kontaktujte sa s nimi cez iba instagram.
Marcel:
Instagram link
Emma:
Instagam link
Viera Mašlejová
Foto: Emma a Marcel
