Ostrieľaný Robo Jakab má za sebou množstvo krásnych postáv v divadlách aj v obľúbených seriáloch. Teraz však prichádza do tuhého. V najnovšej filmovej snímke Vojna policajtov zbraň ani nepustí z ruky..
Vo filme hráte policajta, ktorého sužuje bezmocnosť boja proti mafii, ako to máte v súkromí? Trápia vás veci verejné, alebo im nevenujete prílišnú pozornosť?
Určite ich registrujem a svoj názor sa vždy snažím vyjadriť vo voľbách. Moja pozornosť je však presýtená rodinou a prácou.
Vyrastali ste v divokých deväťdesiatych rokoch, spomínate si konkrétne na niečo, čo vás šokuje dodnes?
Celé deväťdesiate roky boli veľká “divočina”, ktorá je plná námetov na rôzne filmové scenáre a snáď sa už nevráti.
Myslíte si, že by sa umelci mali vyjadrovať k spoločenskej situácii?
“Herec by mal nastavovať cnosti cnosť, pýche odpornosť a každej dobe jej pravú tvár”, je parafráza z hereckého breviáru od Shakespearea. Takže áno, cez umenie jednoznačne. No sme zároveň občania, a tu nech sa už rozhodne každý sám za seba.
Prečo by sa mali diváci prísť pozrieť na film Vojna policajtov?
Je to práve jeden z výsekov tej zaujímavej divokej doby, kde sa v “bezpráví” po rozdelení, pár ľudí predsa len snažilo o spravodlivosť. Je to scenár podľa skutočných motívov a príbehov a vtedy divák isté skutočnosti vníma možno reálnejšie. A potom si môže porovnať, či sme sa ako krajina niekam posunuli.
Zahrali ste si v aj v akčných scénach, pripravovali ste sa nejako špeciálne? Viete držať pištoľ?
Nijako špeciálne som sa nepripravoval, keďže som už robil pár kriminálok, skúsenosti so zbraňami som mal.
Vyštudovali ste školu technického zamerania, v pracovnom živote ste sa ocitli na divadelných doskách. Aká bola vaša motivácia?
V druhom ročníku Strednej elektrotechnickej školy som definitívne pochopil, že nie som technický typ. Dostal som sa cez spolužiaka na konkurz do nitrianskeho Hudobno-amatérskeho divadla, kde som veľmi rýchlo zistil a bytostne pocítil, že moja cesta sa bude uberať týmto smerom. Divadlo a jeho magický svet.
Na VŠMU ste študovali pod vedením Martina Hubu a Emílie Vašáryovej, ako si spomínate na toto obdobie?
Bolo to úžasné obdobie, plné tvorivosti, zápalu, nadšenia, množstva práce a zábavy, vo vynikajúcom kolektíve. Pod vedením pedagógov, ktorý sa vzácne dopĺňali a pomáhali nám hľadať a formulovať naše videnie divadla a sveta a jeho prenos cez nové postavy v divadelných hrách.
Herecký ansámbel Divadla Astorka Korzo 90 má už roky stálych členov, však stále prídu noví. Ako vnímate generačné rozdiely? Dá sa povedať, že kryštalizujú vaše umelecké zameranie. Čo zažívate u svojich slávnych kolegov a v čom vás inšpirujú?
Každý z nich má niečo iné. Snažím sa pochytiť nejaký ten herecký kumšt, ktorý ovládajú. Každý je veľká individualita a hlavne všetci majú zmysel pre humor. Každý iný, osobitý. Ukazujú mi ako nedospieť. To je dôležité aj v živote. Dozrieť, ale stále zostať v niečom dieťaťom, čo si myslím, že spĺňam v nemalej miere. Ale či som dospel to posúdiť neviem.
Vaša manželka Anna Jakab Rakovská je rovnako herečkou, konzultujete spolu do ktorých projektov vstúpiť a do ktorých nie, alebo v tomto máte každy vlastné slovo?
Radi si navzájom vypočujeme svoje názory, ale vo finále sa vždy rozhodujeme každý sám.
Viete ju plnohodnotne zastúpiť, keď pracuje, alebo si beriete na pomoc babičky či opatrovateľky?
Keď sa nám robota skríži, veľmi rada nás príde zaskočiť najmä moja mama.
K dcérke Agnes pribudol aj mladší syn Ondrej, ako ste si zladili herecko-rodinné povinnosti?
Všetko riešime za pochodu, inak to nevieme.
Čím vás deti vedia najviac potešiť?
Už len tým, že sú, že môžem sledovať ich bezprostrednosť a čistotu.
Vyrástli ste v Čifároch u starej mamy ako dedinský neposedný chlapec. Vidíte sa dnes aj vo vašich deťoch?
Zatiaľ robia všetko na 300%, takže v tomto sa v nich vidím (úsmev).
Dokážete si nájsť priestor sám pre seba a najmä vypýtať si ho?
Áno, chodím cvičiť a otužovať.
Dajú sa v prostredí v ktorom žijete vyprofilovať priateľstvá „na život a na smrť? Poznáte to zo svojho osobno-profesionálneho života?
Priateľstvo nie je závislé od prostredia kde žijete, ale od nemennosti postojov, od toho ako mate zoradené hodnoty, ako si za nimi stojíte, koľko ste schopný obetovať pre toho druhého a nakoľko je to celé úprimné alebo povrchné. U mňa sa priateľstvá nemenia.
S Mariánom Miezgom, Lukášom Latinákom a Jurajom Kemkom tvoríte nerozlučnú partiu už od vysokoškolských čias, keď ste študovali v jednom ročníku. Dokážu vás ešte stále prekvapiť?
Áno. Prekvapujeme sa najmä v predstavení Na koho to slovo padne, ktoré malo už svoju 500. reprízu a dožilo sa 25 rokov. Hrávame ho stále a po celom Slovensku a srdečne naňho čitateľov pozývam. Je to naša srdcovka.
Ako by ste charakterizovali dobrú spoluprácu s režisérom? Čo potrebujete, aby ste si jeho prácu vážili a akceptovali?
Najlepšie je, keď nájdete spoločnú tvorivú niť. Keď režisér vie čo chce a nasmeruje vás tak, že nemusíte nič hrať a zároveň vás vyprovokuje k prebudeniu svojho vnútra.
Považujete sa za otvoreného človeka, nevadí vám prezentovať svoje názory aj za cenu toho, že sa nemusia pozdávať vašim nadriadeným či blízkym?
Keď mám na niečo svoj názor nevidím dôvod, aby som ho menil v závislosti od toho s kým sa rozprávam. Bolo by to veľmi nezvyčajné, keby sme mali všetci na všetko rovnaký názor. Dôležité je aby sme sa vzájomne akceptovali a hľadali spoločný dialóg.
