Denisa Cabadaj Ogino pochádza zo stredného Slovenska. Ako dvadsaťtriročná odišla pracovať do Japonska. Žila tam takmer desať rokov, spoznávala netradičnú japonskú kultúru, kuchyňu a spôsob života, na ktoré nezabúda ani po návrate na Slovensko.
Sympatickej autorke kníh právom „prischla“ nálepka Slovenka s dušou Japonky. Aktuálne svoju energiu preniesla do novej knihy japonských rozprávok Ogi báje, ktorú zrealizovala spoločne so synom Justinom.
Prečo ste sa rozhodli práve pre Japonsko?
Mala som dvadsaťtri rokov, aktívne som sa venovala športu a tancu. Istá agentúra si všimla, ako sa zabávam a tancujem s kamarátkami v tanečnom klube v Banskej Bystrici. Keďže to bola seriózna agentúra, ktorá vyhľadávala tanečníkov do Japonských klubov, tak som nemala nijaké pochybnosti a kývla som na ponuku. Práve sa otvárali hranice s Japonskom a ja som bola zvedavá na túto nepoznanú krajinu. V tých rokoch bola povinnosť mať víza a prísne kontroly. Museli sme absolvovať pohovory s japonskými promótormi, mať pripravené choreografie, kostýmy. Všetkým som prešla a netrvalo dlho a ocitla som v japonskom meste Toyohashi.
Ako na vás Japonsko zapôsobilo? Čo vás najviac očarilo?
Ako prvé mi napadlo, ako rozoznám tých Japoncov, keď sa všetci na seba tak podobajú! Rovnaké strihy vlasov, rovnaké oblečenie, výška,… Bolo to, ako keď otvoríte balenie vajíčok. Všetky sú rovnaké. Pozitívny šok som mala z tej dokonalej čistoty od letiska až po príchod do mesta Toyohashi. Och, tie úžasné parky, storočné záhrady, chrámy, reštaurácie, šialené obchody, uletená móda, taxíky, shinkanzen – rýchlik, ktorý som stihla odfotiť, len keď stál na stanici. Každopádne, v Japonsku som žila akoby dva životy, ten nočný – zábavný bez záväzkov v štýle „ruka hore“ a potom ten denný, keď som spoznala ex-manžela a Japonsko som začala vnímať inými zmyslami. Dozrela som tam do ženy a časom sa odo mňa odlepila nálepka „gaidžin“ – cudzinec.
Strávili ste v Japonsku desať rokov, čo všetko vám dalo a čo vzalo?
Dalo mi ten najväčší dar – úžasného syna a tie neskutočné poznatky, zážitky, osvojenie si jazyka, filozofie IKIGAI, čaro gastronómie, pokory, priateľstvá i zdravé sebavedomie. Japonská „kamisama“ – božstvo, to zrejme so mnou myslelo vážne a ja som to tiež tak cítila, že Japonsko sa stalo mojím domov a útočiskom. Všetko je ako má byť, vôbec nevnímam, že by mi čosi vzalo. Akurát mi je občas smutno za nebohými priateľmi, ktorí ma trpezlivo sprevádzali Japonskom, ktorí mi poskladali senbazuru – origami tisícich volaviek želania, učili ma záhadným umami chutiam či etikete, japonskej kultúre a podobne. Je mi ľúto, že som sa nestihla rozlúčiť, a to i z veľkej časti pre katastrofu vo Fukušime. Možno i to je nejaká podvedomá satisfakcia, že som sa dala na knižky a prednášky, aby som sa mohla takto nejako poďakovať a dokázať, že ich trpezlivosť voči mne nebola márna.
Ako a kedy ste sa zoznámili so svojím ex-manželom? Aký bol váš vzťah?
Zoznámili sme sa v podniku, kde som pracovala, už tesne pred mojím odchodom na Slovensko a definitívnym ukončením zábavného života. Očaril ma svojským štýlom a krásnym spevom. No, nemyslite si, že som sa naivne zamilovala a len tak si ostala s ružovými okuliarmi opantaná v Japonsku. Vždy som bola dosť racionálny typ. Keď som odcestovala na Slovensko, pravidelne za mnou cestoval. Spoznávali sme sa asi rok, až sme sa raz rozhodli, že sa vezmeme. Opäť to malo rýchly spád. Vydala som sa po telefóne (úsmev). Znie to šialene, ja viem. Vypísali sme podklady, on sa vrátil do Japonska, až mi raz zavolal: „Ahoj pani Ogino,“ a bolo… A tak som do Japonska cestovala naspäť s novým pasom, s novým menom a s novým životom.
Realita však nebola až taká ružová. Bývali sme síce v prestížnej štvrti, muž podnikal s módou, no i napriek tomu som chodila s nálepkou ,,gaidžin,“ – cudzinec, čo znamenalo, že som si len tak nemohla založiť účet v banke, zaregistrovať sa vo fitnes centre či ísť do plavárne a ešte k tomu som mala tetovanie, takže ma brali ako „špinavú“. Veľmi zle som to znášala, keď sa na dvore Japonky bavili očividne o mne a poukazovali na mňa, akoby som mala nejakú chorobu, i keď som už japončinu ovládala. Rozum mi to nebral, taká moderná krajina. Neskôr som pochopila, akí sú zásadoví a patrioti, ako prísne udržiavajú tradície a ctia si rodinu. Ako by Japonsko malo dve tváre. Niekedy som mala pocit, že sú moderní a na druhej sa nevedia rozprávať otvorene o novodobej antikoncepcii a jej možnostiach. No, neskôr som to pochopila…
Prišlo po čase k zlepšeniu situácie?
Všetko sa zmenilo, keď som začala učiť angličtinu na miestnej základnej škole a nálepka cudzinky sa strhla. Oslovovali ma ,,sensei“ – učiteľ, povolanie, ktoré si získava úctu, rešpekt a spoločenský status. Stala sa zo mňa „osobnosť“. Začala som súkromne učiť deti v chráme, v svätyni, neskôr u mňa doma, založila som si súkromnú školu, až to zašlo do štádia, keď sa mamičky pretekali, ktorá bude mať u mňa viac hodín. Zaujímali sa o našu kultúru, jedlá. Bola to príležitosť, presvedčiť ich, že nejazdíme na konských záprahoch, že nemáme čudesný režim, ale demokraciu. Veru, stretla som sa v tom období s ľuďmi, ktorí si mysleli, že cesty máme vysypané štrkom. Niektorí ma oslovili, že „Ahaa, vy ste mali slávnu a krásnu Časlavskú a toho Mečiara?“ a tak sme debatovali a vznikali nové a krásne priateľstvá, ktoré pretrvávajú dodnes.
S bývalým manželom máte spolu syna, vychovávali ste ho podľa japonskej kultúry? Vie hovoriť oboma jazykmi?
Rešpektovala som expartnera a jeho rodinu s podmienkou, že sme museli komunikovať len po japonsky. Bola som prísne (pre)vychovávaná podľa japonskej tradície a etikety. Až to zašlo do štádia, že samotní Japonci mi vraveli, že som viac „zjaponštelá“ ako oni (úsmev). Justin do svojich 4,5 roka navštevoval japonské škôlky. Japonsko si buď zamilujete alebo to jedného dňa vzdáte, obzvlášť, ak ste temperamentnej povahy. Ja tú krajinu stále zbožňujem i napriek ich prísnej disciplíne. V krajine je demokracia, no zároveň tam je systém, pravidlá a poriadok. Raz, keď niečo sľúbite, to aj dodržíte, skrátka, morálne hodnoty nepustia. Justin rozumie japonsky a Japonsko nám obom veľmi chýba. Máme to šťastie, že môžeme aspoň raz do roka navštíviť náš japonský domov.
Ako niesol váš syn rozchod? Zvykol si na Slovensku?
Justin je srdcom samuraj. Slovensko ma rád, zvykol si tu, samozrejme, má tu priateľov, môjho druhého manžela Jarka volá len ,,ocko“ a majú naozaj pekný vzťah. Škola mu ide výborne, krásne hrá na hudobné nástroje klavír aj gitaru, parádne kreslí a maľuje, je výborný volejbalista, no Japonsko mu veľmi chýba, k tomu sa mi priznal iba nedávno. Na chuť halušiek či syrov si stále nezvykol…
Napísali ste aj japonskú kuchársku knihu. Očarila vás japonská kuchyňa? Čo všetko japonské vieš pripraviť?
Japonská kuchyňa je pre mňa nenáročná na prípravu. Veľmi rada varím pre hostí a vďačných konzumentov. K japonskej kuchyni som bola prísne vyškolená. Trikrát do dňa iné jedlo, zachovaná pestrosť, nápaditosť a rovnováha. Miska kvalitnej a správne uvarenej čerstvej ryže ku každému menu musela byť. Najprv sa musia najesť oči a potom nastupujú ostatné zmysly! Aj očami jeme, to som často počúvala. Veľa tradičných japonských reštaurácií je do dnes takto nadstavených. Na Slovensku sa okrem iného venujem aj sushi cateringu či kuchárskym kurzom a do nedávna sme prevádzkovali náš hotelík v Rajeckých Tepliciach s nádychom Ázie. Šťastne sme ho dali do nájmu, momentálne je v dobrých rukách s novým konceptom, určite sa tam príďte pozrieť.
Najnovšie ste vydali knihu Ogi báje, ktorú ste vytvorili spolu so synom. Chcete týmito rozprávkami odovzdať slovenským deťom japonské hodnoty?
Áno, je to môj splnený sen. Vznikajú nové spolupráce a projekty. Nápad som mala v hlave už v období, keď bola na trhu knižka Sushi v dushi. V Justinovi som videla neskutočný tvorivý talent na kresby a moja hlava bola plná japonských príbehov, ktoré sme si zapamätali a niektoré aj povymýšľali. Na tému Japonsko som chcela osloviť aj deti. Keď som si minulý rok robila učiteľskú prax v materskej škole u nás v Rajeckých Tepliciach, čítala som deťom pred spaním z notebooku rukopis našich bájok. Veľmi sa im to páčilo a lepšiu spätnú väzbu som si ani nemohla priať. Bolo mi hneď jasné, že knižka musí osloviť nielen deti, rodičov, ale aj učiteľov, zaujať na prvý pohľad a dotyk, vynímať sa na poličke. Mojím cieľom bolo, aby spájala ľudí…
Čo by sme sa mohli od Japoncov naučiť?
Japonci sa tešia z úspechu druhých, tu sa úspech tak nepraje. Ešte aj závisť si tu musí človek zaslúžiť. Páči sa mi, že je tam dominantná sila slova. Keď sa niečo sľúbi, tak morálne hodnoty nepustia a dodrží sa to. Sú dochvíľni. Rešpektujú danú krajinu, ktorú navštívia, maximálne sa pripravia prostredníctvom rôznych cestovateľských príručiek. Nepoznané jedlo skúšajú bez predsudkov. Je to smutné, no ak dôjde v Japonsku ku krádeži, tak je za tým cudzinec. Japonci sú húževnatí, pracovití a trpezliví. Keď sa s nimi rozprávate, počúvajú vás. Pokiaľ dobre neviete po japonsky, snažia sa vám porozumieť a nejako tú informáciu z vás dostanú. A ten ich dar skenovania – pozrú na vás a vedia odhadnúť vaše skryté vlastnosti. Majú moderné nadčasové technológie, no zároveň striktne dodržiavajú tradície a chránia si kultúrne dedičstvo, lebo sa poučili z minulosti. Pokora a úcta, ktorú sme mohli neraz vidieť na športových podujatiach, keď upratovali areál či opravili za šesť dní diaľnicu ma nikdy neprestanú očarovať. Nemyslia len na seba, na daný okamih, ale i na tých druhých – na generáciu, ktorá tu po nich ostane.
Ste matkou, v čom vás prekvapila japonská výchova?
V Japonsku sa deti veľmi nemojkajú a neobjímajú pred škôlkou. Celkovo, emócie sa verejne neprejavujú i dodnes. Objatia a bozky patria do súkromia. Páči sa mi, ako deti v školách učia, že učiteľ, upratovačka či kuchárka nie sú samozrejmosť. Deti si samostatne upratujú toalety, v triede servírujú obedy a medzi učiteľom a rodičom vzniká príjemná interakcia. Dodnes pretrváva, a čo sa snažím dodržať i ja tu na Slovensku je, že deťom do školy, ale i manželovi do práce, pripravujem pestré obedáre. V modernom Japonsku sú ženy viac emancipované a rešpektované. Kedysi sa tam riadili tromi pravidlami podradenia – mladé ženy sa podriaďovali svojim otcom, vydaté svojim manželom a staršie svojim synom.
Vidíte svoju budúcnosť na Slovensku?
Občas mávam pocit, že som cudzinka vo vlastnej krajine, no momentálne som šťastne vydatá, spokojne si žijeme v Rajeckých Tepliciach. Justin má už sedemnásť a snažím sa mu byť maximálnou oporou. Čas tak letí, ani sme sa nenazdali a riešime prípravu na vysokú školu. Veľmi rada relaxujem, naberám silu z mojej záhrady, ktorá je dizajnovaná ako inak s nádychom Japonska. Výhľad na bonsaj či japonskú vŕbu mi vždy vedia pohladiť dušu. Hlavne, nech sme zdraví, no kým je medzi nami vzájomné porozumenie a dôvera, bude mi všade dobre. A Japonsko budem mať vždy v srdci, bez ohľadu na to, kde sa momentálne budem nachádzať. Držím sa citátu od Kiyosakiho: „Budúcnosť vytvára to, čo robíte dnes, nie to, čo budete robiť zajtra“.
