Predstavte si, že žijete svoj najlepší život a práve v momente, keď ste na vrchole vzťahového aj pracovného blaha zistíte, že čakáte potomka. Tešíte sa. Tušíte, že všetko bude inak, ale ste v tom spolu. Budete rodičia a dáte to najlepšie, ako viete. Keď však príde na svet váš balíček lásky, zistíte, že všetko nie je úplne v poriadku. Ako sa to dá zvládnuť?
Túto otázku sme položili mamičke malého Miška, ktorej vyznanie nás dostalo doslova do kolien:
“Nebudem vám klamať. Život s dieťaťom so špeciálnymi potrebami je hrozný. Nie som hrdinka, ani super žena. Zvládam to, lebo musím. Nepoľavím, lebo nemôžem. Každý deň je boj o prežitie môjho mentálneho, zdravého ja. Rúcam sa, plačem a klasicky sa pýtam, že prečo práve ja.
Môj syn v dvoch rokoch nechodí a vôbec nekomunikuje, nerozpráva. Je mentálne aj fyzicky dosť ďaleko pozadu. A ja bojujem. My bojujeme. S mužom, ktorý ma miluje takú aká som. Naozaj, aj hneď zrána, aj s plusmi aj mínusmi. Snaží sa mi vo všetkom vyhovieť a byť mi oporou. Chce, aby som bola šťastná. Aj ja by som to chcela…
Či už ako rodič, alebo aj partner v “normálnom” vzťahu, sa človek musí naučiť robiť nielen kompromisy, ale najmä vedieť počúvať, aj keď tomu nerozumie, alebo ho to nebaví, a nerozprávať, keď to nie je vhodné. Nie vždy je totiž dôležité, vyjadriť svoj názor. Musíte vedieť obchádzať témy, ktoré nie sú vhodné a nachádzať radosť tam, kde ju málokto vidí. S mužom robíme obaja všetko pre to, aby sme nielen prestupovali z nohy na nohu, ale naplno žili každý deň a dokonca sa z neho aj tešili. Ľúbim svojho muža a on ľúbi mňa. Vždy, keď sme od seba mu hovorím, že mi chýba. A on mne, že sa na nás teší. To ho vystihuje najviac. Je to dobrý muž, ktorý je v tejto situácii so mnou.
Keď sa ma niekto spýta, či máme čas aj sami na seba, odpovedám, že nemáme. Lebo nemáme vo Viedni, kde momentálne bývame starých rodičov, ani opatrovateľku a malý sa sotva dostane tak skoro do škôlky. Aj preto chodíme cez víkendy na výlety, držíme sa za ruky, bozkávame sa ako za mlada a keď si sadneme, položím si hlavu na jeho rameno a pozerám do diaľky. Akoby do budúcnosti, ktorú paradoxne nechcem vidieť. On je tam so mnou a pozerá do mobilu. No aj tak je tam celý s nami.”
Michaela Vaníková, mama Miška, 26 mesiacov
