Niet pochýb o tom, že Vašo Patejdl sa stal jednou z najväčších česko-slovenských hudobných legiend. Spevák, skladateľ aj textár bol autorom mnohých nesmrteľných hitov, medzi inými aj jednou z najromantickejších piesní z filmu Fontána pre Zuzanu – Ak nie si moja.
Týždenník Slovenka sprevádzal muzikanta prostredníctvom rozhovorov a reportáží z jeho tvorivého života. Človek s veľkým srdcom, Vašo Patejdl, bol nášmu vydavateľstvu nesmierne blízky. Spoločne sme zažili krásnu atmosféru nielen na Zlatom koncerte, ale aj na podujatí anketa Slovenka roka v roku 2015. Ďakujeme, Vašo Patejdl – nezabudnuteľná hudobná stálica!
Životná Cesta hudobného virtuóza
V slovenskom hudobnom nebi sa zišli mnohí výnimoční umelci, no málokto z nich dokázal tak hlboko preniknúť do sŕdc a duší svojich poslucháčov tak ako Vašo Patejdl. Narodil sa 10. októbra 1954 v malebných Karlových Varoch, no osud ho priviedol do hlavného mesta Bratislavy, kde začala jeho neobyčajná hudobná cesta. Už v mladosti sa ukázalo jeho zvláštne hudobné nadanie a vášeň pre umeleckú tvorbu. Po ukončení strednej školy sa rozhodol venovať štúdiu hudby na Vysokej škole múzických umení, kde šľachtil svoje hudobné schopnosti a rozvíjal kreativitu, ktorá ho neskôr definovala ako umelca. „Vysokú školu som si musel doslova vyplakať,“ začal svoje rozprávanie jeden z našich najvyťaženejších spevákov a hudobníkov Vašo Patejdl a vysvetlil, že jeho otec bol muzikant, a tak vedel, aké je to, živiť sa hudbou, a preto bol proti, keď syn čo i len spomenul konzervatórium. „Musel som teda ísť na gymnázium, vtedy ešte na esvéešku, no hudba ma držala až do maturity. Preto som sa po nej odvážne prihlásil na VŠMU. Odvážne hovorím preto, lebo som nechodil na teóriu a na prijímačkách sedeli samí národní umelci. Bolo to neskutočné, ako som sa naozaj odvážne po- stavil pred profesora Jána Cikkera, Alexandra Moyzesa, Dezidera Kardoša. No, asi videli, že mám talent, lebo ma prijali a teóriu som si dorobil.“
Explózia v podobe Elánu
Rok 1968 znamenal významný zlom v hudobnom svete Vaša Patejdla. Stal sa jedným zo zakladateľov legendárnej slovenskej skupiny Elán – ikony popovej hudby na území bývalého Československa. Patejdl bol nielen skvelým hudobníkom, ale aj skladateľom a textárom. Jeho tvorba pre Elán prispela k bezmála kultovému statusu skupiny a jeho skladby dodnes rezonujú v srdciach fanúšikov. V roku 1985 sa napokon odhodlal na sólovú kariéru a spojil sily s talentovaným textárom Ľubošom Zemanom. Dvojica autorov sa stala neoddeliteľnou súčasťou slovenskej hudobnej scény. Ich spolupráca priniesla niekoľko nezabudnuteľných hitov, ktoré dobyli rádiové vlny a stali sa súčasťou hudobnej kultúry krajiny. Aj keď mu sólová dráha priniesla úspech a uznanie, cítil volanie, vrátiť sa ku koreňom. V roku 1996 sa Patejdl vrátil do skupiny Elán v úlohe hráča na klávesy. Jeho návrat bol dôkazom oddanosti a lásky ku kolektívu, ktorý bol súčasťou jeho hudobného života už od mladosti.
(Ne)priznaná láska
Verejnosť zostala šokovaná potom, čo muzikant po tridsiatich rokoch manželstva odišiel od manželky Alenky, s ktorou mal dvoch synov, právnika Vaša a matematika Roba. Spravil to v čase, keď mal jeho tretí potomok Benjamín skoro päť rokov. Presne toľko rokov dokázal pendlovať medzi dvomi štátmi a „fungovať“ v dvoch rodinách. Z matky svojho tretieho syna Milušky spravil po čase manželku a tá pri ňom stála až do posledných chvíľ jeho života. „Na Slovensku sú isté zaužívané predstavy, veľa ľudí sa na mňa pozeralo kriticky, bolo veľmi náročné, prijať rozhodnutie druhý raz sa oženiť, no Milku som poznal veľmi dobre. Vedel som a cítil som, že robím správne rozhodnutie. Preto sme sa chceli zobrať aj v kostole vo Vatikáne. Milka je podľa mňa žena do voza aj do koča. Úžasne milá, ale aj úžasne pracovitá. Keď treba ísť do spoločnosti, tak je spoločenská, ak treba, tak je v teplákoch. Keď sme sa presťahovali, vymaľovala sama celý byt, nechcela, aby jej niekto pomáhal,“ vyjadril sa s láskou o druhej manželke.
Všestranný umelec
Okrem svojho účinkovania s Elánom sa Vašo Patejdl venoval aj spolupráci s inými slovenskými a zahraničnými interpretmi. Jeho hudobný vplyv sa prelínal cez žánre a hranice, čím sa stal skutočne nadčasovým hudobníkom. Spolupráce so slávnymi menami ako Beáta Dubasová, Marika Gombitová, Banket či Heidi Janků iba potvrdili jeho všestrannosť a schopnosť prispôsobiť sa rôznym štýlom. Patejdl však nebol len tvorcom piesní pre rádiá. Bol aj tvorcom hudby pre filmové plátno. Jeho skladby zdobili úspešné filmové projekty a prispeli k atmosfére a emóciám, ktoré diváci zažili na plátne. Jeho najznámejšou skladbou sa stala melódia z filmu Fontána pre Zuzanu, ktorú považujeme za symbol romantiky a nežnosti. Vašo Patejdl nebol len hudobným virtuózom, bol inšpiráciou pre generácie a jeho piesne nám dnes stále pripomínajú, že hudba má silu dotknúť sa nášho vnútra a priblížiť nás k nevysloviteľným emóciám.
Sme takí, akí sme
Vlastnoručne vyrobená gitara, biznis s knihou o Bachovi či ťažká otázka, ako spolu v kapele vychádzať. Vybrali sme pre vás to najzaujímavejšie z našich pamätných rozhovorov.
Prezraďte, aký je to pocit, keď oveľa mladšia generácia spieva vaše pesničky?
Je to skvelý pocit. Tie piesne asi stále majú hodnotnú výpoveď.
Kritici porotcom šou Elán je elán vytýkajú, že sú málo vtipní a niekedy aj arogantní…
Nikdy sme sa nehrali na vtipných, nechceme sa štylizovať do polohy, ktorá nám nepatrí. Sme takí, akí sme. A čo sa týka arogancie, to je vec názoru.
Váš otec bol muzikant a hrával vraj aj s Waldemarom Matuškom. Pamätáte si na tie časy?
Tie úplne staré si nepamätám. Keď otec hrával po kaviarňach v Karlových Varoch, kde som sa narodil, bol som veľmi malý. Odsťahovali sme sa odtiaľ, keď som mal päť či šesť rokov. Vtedy som s ním po kaviarňach ešte nechodil. Zažil som ho však ako muzikanta a veľa som sa od neho naučil.
Čo napríklad?
Napríklad úctu k hraniu – k muzicírovaniu. Aj keď on hrával v inej dobe, keď bola popularita obmedzená na veľmi malú škálu ľudí v Prahe. Bigbítové kapely začínali tak v šesťdesiatych rokoch, keď on už mal takmer za sebou tú najdôležitejšiu časť života muzikanta. Otec ťažko pracoval, dokonca mal dve zamestnania. Cez deň robil bezpečnostného technika v elektrárňach a po nociach chodil hrávať, aby mala rodina na svoj život dostatok prostriedkov. Keď sme sa presťahovali do Bratislavy, odkiaľ pochádza moja mama, rodičia začali ambiciózne stavať dom. Spomínam si, že otec musel neskutočne ťažko zarábať peniaze.
Vy ste sa tiež museli s Elánom k svojim víťazstvám prebojovať hraním po kaviarňach, krčmách a festivaloch. Vtedy súťaže typu SuperStar, ktoré by vás okamžite vystrelili na vrchol, neboli.
Práve z tých spomienok na otca a na naše začiatky plynie moja úcta k tejto robote a všetkým, ktorí robia umenie a podarí sa im v tom niečo dosiahnuť. No, to platí v každej práci. Keď sa človek prebojuje k úspechu takýmto spôsobom, váži si ho a má pokoru. Mnoho mojich kolegov si to neuvedomuje a nevážia si, že im je dopriate robiť to, čo chcú. My sme si zo začiatku museli zarábať na najzákladnejšie veci, napríklad na hudobné nástroje. Keď sme zarobili trochu peňazí, kúpili sme si gitary a nie napríklad autá.
Vraj ste si niektoré veci aj vyrábali, napríklad reproduktory, a dokonca ktosi z vás vyrobil vlastnoručne aj gitaru.
To si už dnes nikto nevie predstaviť, čo to je, keď sa neviete dostať k nejakému hudobnému nástroju. A keďže mal môj otec elektrotechnické vzdelanie, tak sme sa doma raz pokúsili vyrobiť aj elektrický organ. Nakoniec sme sa k nemu dostali cez dom pionierov. Tú gitaru, o ktorej hovoríte, si vyrobil Ďuro Farkaš. Pamätám si, ako sme ju obkresľovali z nejakého časopisu, mala taký netradičný päťuholníkový tvar.
Skupina je kolektívnym orgánom, nikto v nej nemôže byť individualista, čo môže byť dosť náročné, keď máte spolu vydržať toľké roky. Nie je to „horšie“ ako manželstvo?
Samozrejme, že sme sa museli naučiť spolu žiť, vedieť sa dohodnúť a nájsť spôsob, ako potlačiť svoje ego, ak to pomôže kolektívu. Vymysleli sme si aj spôsob, ako rozhodovať o veciach a dodnes funguje. Máme pravidlá, ktoré všetci spoločne rešpektujeme. Napríklad, celé tie roky sme hrávali spolu futbal. Všetci aj s technikmi, zvukármi, osvetľovačmi. A tiež sme v kapele nikdy nefajčili. To bol náš svetonázor. Nikto nám nemusel hovoriť, že fajčenie škodí zdraviu, jednoducho sme ho nepodporovali, bolo to pre nás sväté.
Určite ste v živote museli zvládnuť aj kroky, ktoré vám nevyšli celkom podľa vašich predstáv…
No, áno. Vyskúšal som po Nežnej revolúcii rôzne druhy podnikania, na čom som sa dosť popálil, keďže som investoval nemalé peniaze do projektov, ktoré boli v konečnom dôsledku stratové. Napríklad, financoval som vydanie knihy o Bachovi. Vytlačilo sa veľa exemplárov, ktoré sa však nepredali a stovky kníh nám dodnes zostali v garáži. Chceli sme ju preložiť aj do iných jazykov a exportovať do zahraničia, no na knižnom veľtrhu v Lipsku sme pochopili, že by to bol podobný nezmysel, ako keby niekto v Albánsku chcel napísať a vydať publikáciu o Ľudovítovi Štúrovi. A tak som sa vrátil k tomu, v čom som doma – k hudbe.
Nie je tajomstvom, že skupinu Elán ste v časoch jej najväčšej slávy pre mnohých dosť nečakane opustili. Čo vás viedlo k tomuto rozhodnutiu?
Za štyri roky sme nahrali a vydali štyri platne a naše koncertovanie nabralo priam šialené tempo, ktoré som nevydržal. Navyše som nemal popri kapele vôbec čas na komponovanie, ktoré som vyštudoval. Spočítal som, že sme mali za rok až 250 vystúpení, takže som aj doma často chýbal, veď v tom čase som už mal rodinu s dvomi malými synmi. V rámci debát v Eláne som navrhoval, aby sme zvoľnili tempo, no neprešlo to. Koncertov bolo stále veľa, dokonca nás začali posielať aj do zahraničia, bohužiaľ, len do spriatelených socialistických krajín, a práve počas pobytu v Sovietskom zväze som sa rozhodol, že končím a oznámil som to chalanom.
Napokon ste sa do skupiny Elán vrátili. Ako došlo k opätovnému spojeniu?
Keďže za oficiálny štart našej profesionálnej kariéry sme pokladali rok 1981, tak pri príležitostí 15. výročia nášho pôsobenia na scéne sa pripravilo turné, na ktoré pozvali všetkých bývalých členov Elánu, vrátane mňa alebo Zdena Baláža, ktorý kvôli tomu priletel z Austrálie, a Jura Farkaša, ten zas priletel z USA. Zišli sme sa spolu na pódiu, zahrali sme si a ja som zostal. Elán som totiž vždy bral ako svoje dieťa, ktoré sme vypiplali s Jožom Rážom úplne od plienok. A vyhovovalo mi aj to, že už tam nebolo také tempo ako kedysi a mali sme chuť vytvárať spolu nové skladby a platne.
V akej úlohe sa cítite najlepšie? V pozícii skladateľa, muzikanta alebo speváka?
Už viackrát som povedal, že sa cítim najlepšie v pozícii skladateľa. Štúdiová práca ma baví najviac. Bol to aj jeden z ďalších dôvodov, prečo som vtedy v roku 1985 z Elánu odišiel. Chcel som si inak usporiadať život. Snažil som sa trochu pribrzdiť, štúdiová práca ma vždy bavila, realizoval som sa nielen ako skladateľ, ale aj ako producent. Produkoval som hudbu aj pre Beátu Dubasovú, Mariku Gombitovú, Helenu Vondráčkovú či ďalších spevákov.
