„Občas sa vám stane, že niekoho poznáte roky a zrazu si uvedomíte, že je to úplne inak. Inokedy stretnete cudzinca, s ktorým nemáte naoko nič spoločné a pravda je niekde inde,“ prehodí nad kávou Nina. Pravda. Aké smiešne slovo. Existuje len moment tu a teraz.
Vychovali ju ako sa patrí. Poslušnú. S citom pre to, aby najmä nestála v ceste. Pán Boh ochraňuj vypýtať si na návšteve pohár vody. Bože chráň krivo pozrieť na pani učiteľku. A tak sa to v nej roky ukladalo. Nezavadzať, neprosiť, neobťažovať. Sebavedomie by ste márne hľadali. Možno kdesi na dne Mariánskej priekopy. Ale maskovala to bravúrne. Roky…
Bez názoru
Žúry ju nebavili, ale partia chodila, tak sa s nimi vždy zviezla. Vlastne jej vadili cigarety aj hluk. Ale nepovedala to nikomu, radšej si zapálila a oduševnene tancovala, lebo tak bola súčasťou väčšieho celku a cítila sa v bezpečí. Príjemná spoločníčka, bez vlastného názoru, za to vždy ochotná nastaviť počúvajúce ucho rozprávajúcim. Kamaráti vedeli, že jej môžu povedať hocičo, lebo nesúdila. Rovnako ako sa nevedela k ničomu vyjadriť. Nemala pocit, že jej prináleží hodnotiť kroky iných. Rokmi sa partia rozrastala a prechádzala aj za hranice Slovenska. Medzinárodné lásky a výmenné pobyty ich naučili mnoho o svete v praxi. Hltala takéto učenie každým zmyslom, ale nevyskakovala. Ticho nasávala do svojho softvéru všetko, čo život priniesol. Bez selekcie, s otvoreným srdcom. Ako malé dieťa. Príliš otvorená pre tento svet? Inak to nevedela.
Michal
Raz sa s priateľkami vybrali na večeru do rodného mesta. Chceli sa cítiť dospelo, tak si objednali stôl. Z našetreného vreckového od rodičov a z brigád si cez zľavový portál objednali steaky, ktoré boli v tej dobe v gastronómii veľkým hitom. Nina nebola veľkou fanúšičkou mäsa, ale patrilo sa skúsiť niečo nové. Keď zarezala do stredne prepečeného kúsku na svojom tanieri, zemiaky zaraz sfarbila červená krv. Obrátil sa jej žalúdok. Práve v tom momente k nim pristúpil čašník: „Všetko v poriadku, dámy?“ Zastavil sa jej svet. Na krv zabudla, jej vlastná sa presunula do iných telesných partií. „Vôbec nie,“ započula zrazu svoj hlas. Pre boha! Čo to z nej vyšlo?? Začervenala sa. „Chceli sme poradiť s vínom,“ vynašla sa. Blysla sa mu v oku iskierka, alebo to bol len klam?
Rande
Veruže nebol. „Nezabudnite si účet,“ podával Nine papierik pri odchode. „Ale ja ho ne…“ zastavila sa, lebo úsmev, ktorý jej daroval stál za všetky drobné. Pochopila. Rýchlo si skryla tajný kód do vrecka, aby sa vyhla podpichovaniu kamošiek. Doma naťukala telefónne číslo, ktoré jej čašník nechal a rozprúdila sa debata, ktorá sa nemala nikdy skončiť. Emotikon striedal emotikon a virtuálne puto prerastalo do skutočného. Dohodli si rande. Nič komplikované. V meste, keď budú obaja po práci. Už dlho sa tak nenasmiala. Z Michala sa vykľul nesmierne príjemný spoločník a ju zaplavil ten známy pocit, že je všetko v poriadku. Že niekam patrí. Nevyčnieva. Všetko sa deje presne tak, ako má. Prvá pusa otriasla jej svetom a nič už nebolo tak ako predtým. Zamilovala sa.
Dolu vodou
S Miškom, ako ho volala to šlo ako po masle. Žiadne zbytočné drámy. Len čistá láska. Pomáhali si a zapĺňali svoje dni samými príjemnosťami. Nič nebol problém a všetko bolo možné. Po troch mesiacoch sa vybrali na spoločnú dovolenku, kde ich láska mohla prekvitať ešte o čosi viac. Zmena prostredia zapôsobila na všetky zmysly a oni sa nevedeli nabažiť jeden druhého. Spoločný čas bol rajom na zemi. K absolútnemu blahu im nechýbalo nič a nikto. Takto si plynuli dobré dva roky, až kým neprestávala účinkovať chémia. A niekde tu narazila kosa na kameň…
Prečítaj si tiež
Cudzinec
Paradoxne opäť o rok, na spoločnej dovolenke, začali obaja mladí vymýšľať a škriepiť sa. Doťahovali sa za úplné hlúposti a vôbec im nebolo do reči. Prvýkrát na vlastnej koži pocítili, čo je to „ponorka“ a chvíľami sa doslova nemohli vystáť. Nine lichotili miestni, Mišovi sa páčili baby v bare, partneri im zrazu akosi prekážali. Po večeri a pár pohároch vína uzavreli absurdnú stávku – ten, kto niekoho zbalí prvý môže mať akékoľvek želanie. Nebudú sa zaň súdiť, odsudzovať ani hnevať. A tak vymysleli problém. Vyhrala Nina a Michal šiel vyskočiť z kože. Nedokázal dodržať ani jedno z pravidiel a vrelo to v ňom ako v aktívnej sopke. Keď videl, ako Nina s cudzincom odchádza, mal pocit, že si musí zavolať sanitku. Svoje emócie nezvládol a absolútne ho pohltili.
Problémy si vyrieš sama
Nina si tiež koledovala. S Manolom z Cuby sa stýkala aj po uplynutí časového limitu, ktorý mali dohodnutý na túto stávku s Mišom. Nemohla si pomôcť. Rytmus salsy, ktorú s ním tancovala ju odvádzal od reality a ona dokázala absolútne vypnúť od problémov bežného sveta. Manolo bol jej útek, chvíľka pokoja, ostrovček nádeje v rozbúrenom mori pocitov. Nevedela sa ho nabažiť a ostávala stále viac zamotaná v pocite absolútnej oddanosti. Ako sa jej to mohlo stať? Veď mala všetko. Opäť raz sa našla sypajúc si popol na hlavu. „Ja som taká krava,“ plakala po večeroch, keď ju objímala len zívajúca prázdnota bytu, kde bývali s Michalom. Začal sa jej vyhýbať. Bolo mu z nej zle, ale pohnúť sa nevedeli. Ani ona, ani on. Cestou na služobku na ňu všetko doľahlo. Odparkovala na odpočívadle a mohla si oči vyplakať. Po chvíľke sa jej uľavilo. Má sa ukrižovať za to, že dala na svoj vnútorný hlas?
Dobre je ako je
Prvotné nadšenie z Manola vyprchalo adekvátne pôsobeniu hormónov zamilovanosti. Stále sa s ním rada stretne, zabavia sa, ale chápe, že nejde o jej životného partnera. Keď sú spolu, súznejú na jednej vlne, ale také chvíle sú veľmi zriedkavé. Je akousi barličkou, ktorá jej pomáha preklenúť sa cez rozchod s Michalom. Rozchody, zvlášť tie bez zdanlivého racionálneho dôvodu bývajú ťažké. Ale ako sa vraví, keď dokážete jedny dvere zavrieť, otvoria sa s určitosťou ďalšie. A tak trpezlivo čaká. Aspoň toľko už pochopila. Láska sa nedá popohnať…
