Monika Grznárová si prešla veľkou kariérnou zmenou. Od práce vychovávateľky v liečebno-výchovnom sanatóriu ju to zavialo pred televízne kamery, prostredníctvom ktorých sprostredkováva divákom rôzne zaujímavé reportáže z domáceho spravodajstva.
„Vždy som chcela primárne pomáhať deťom s poruchami správania. Už na základnej škole som videla, ako niektoré deti vedia ubližovať druhým deťom. Vedela som, že by to tak nemalo byť. Že škola a celkovo spoločnosť nemôžu byť takým miestom, kde silnejší ubližuje slabšiemu. Okrem toho som ako dieťa sledovala reláciu Polícia pátra, kde ukazovali ľudí, ktorí spáchali trestný čin, respektíve urobili niečo zlé. A tak som rozmýšľala, aké asi mali detstvo, čo sa im stalo, že z nich vyrástli kriminálnici. Tiež najskôr robili zle svojim spolužiakom? No a uvedomila som si, že by som chcela takým ľuďom pomáhať, no nie dospelým, ale ich detským ja. Myslela som si, že ak sa mi podarí, čo i len jednému dieťaťu zmeniť život – že sa z neho nestane človek, ktorý prepadáva babky na ulici, tak pomôžem aj tomu dieťaťu, no zároveň aj tým babkám. Skrátka som chcela zmeniť svet k lepšiemu. Začala som teda pracovať v liečebno-výchovnom sanatóriu na bratislavských Kramároch, kde sme mali chlapcov s poruchou ADHD.“
Čo presne je ADHD?
Je to neurologická vývinová porucha, ktorá môže spôsobovať nepozornosť, hyperaktivitu a impulzívnosť, ktorá Moniku najviac udivovala: „Rýchlosťou blesku sa dokážu vytočiť, nadchnúť, alebo povedať niečo bez toho, aby si uvedomovali dôsledky. Myslím teraz však na extrémy. Napríklad jeden chlapec si raz rozstrihal všetko oblečenie, lebo ho niečo nahnevalo. Potom to ľutoval, no už sa nedalo nič robiť. Tá impulzívnosť bola často aj zábavná. Tento istý chlapec mi raz povedal: ,Teta, vy vyzeráte ako opica.´ Zamýšľal sa nad tým, aká som tmavá, no neuvedomil si, že ma to môže uraziť. A ja som sa ani neurazila, lebo som vedela, ako úprimne to myslel.
Stále v pohybe
Okrem impulzivity sú tieto deti hyperaktívne, stále musia byť v pohybe a niečo robiť. Tiež ma zarazilo, že veľa detí už odmalička musí užívať lieky na túto diagnózu. Väčšinou na utlmenie príznakov.“ Chlapci v sanatóriu boli vo veku od jedenásť do šestnásť rokov – v neľahkom období puberty. „V práci som sa cítila ako ryba vo vode, doslova som sa v nej našla. Myslím, že ma to aj posilnilo. Nie každý totiž zvládne prácu s tínedžermi s poruchami správania. Keď ma videli niektorí kolegovia prvý raz, dávali mi týždeň. Ale ja som vedela, že to chcem robiť a nevzdala som sa. Myslím si, že aj vďaka tomu si viem teraz v niektorých situáciách zachovať chladnú hlavu,“ hovorí Monika, ktorá si napokon dokázala získať od detí v puberte autoritu. „Mali sme jasne stanovené pravidlá a ako vychovávateľka som ich striktne dodržiavala. Keď som niečo povedala, tak to platilo. Deti zo mňa cítili, že som prísna, no zároveň spravodlivá,“ vysvetľuje o predošle profesii. Priznáva, že potom už občas aj poľavila, najprv však musela vidieť, že to funguje. „Keď sme boli na výlete, kúpila som im kofolu, no najprv si ju museli zaslúžiť. Nedostali nič iba tak.“
Ťažké prípady
Práca s deťmi Monike veľa dala, našlo sa však aj niečo, čo jej zobrala. „Vzala mi ilúziu, že sa dá pomôcť každému. Našli sa prípady, ktoré boli naozaj stratené. Deti, ktoré mali také vážne poruchy, že boli predurčené k tomu, že nedopadnú dobre, a bolo veľmi ťažké pripustiť si to, že v niektorých prípadoch išlo len o to, načas odľahčiť rodinu alebo školu od toho konkrétneho dieťaťa. Stalo sa mi, že som si potom po rokoch v novinách prečítala, ako niekoho zatkli za krádež, pričom som tam spoznala bývalé deti zo zariadenia, kde som pracovala. Alebo som sa dopočula, že môj bývalý žiak, ktorý ešte nemá osemnásť, nedokončil školu a už má tehotnú frajerku.“
Monike bola pri náročnej profesii veľmi nápomocná aj sebadôvera: „Vedela som, že keby poľavím, keby upustím zo zásad, tak sa rozsypem. A to by nepomohlo nikomu – ani mne, ani tým deťom. Keď bolo treba riešiť konflikt alebo bitku medzi deťmi, musela som byť rázna a prísna. No keď už sme riešili, prečo hádka vznikla, kto-čo urobil, tak vtedy som už musela byť vnímavá a empatická. Deti veľmi dobre vedia vycítiť, či to myslíte úprimne. A ja som myslela. A bola som zároveň sama sebou, na nič som sa nehrala. Keď som urobila chybu, lebo aj to sa stalo, tak som sa ospravedlnila. A férovosť deti vedia oceniť,“ hovorí zo skúsenosti.Čo jej pomáhalo v ťažkých chvíľach? „Starší kolegovia mi radili nenosiť si robotu domov. To bolo pre mňa dosť náročné. V tom čase som mala za partnera policajta, takže jeho pohľad na vec mi často pomohol. Stalo sa, že raz počas nočnej služby musel riešiť bývalého žiaka polepšovne, pretože rozkopal dvere na bytovke. A nebol to jeho prvý problém, už bol ,známa firma´. Neskôr som sa naučila ventilovať prácu. Každý by mal mať svoje zdroje, vďaka ktorým načerpá energiu a prekoná ťažšie chvíle. U mňa sú to prechádzky, joga a bicyklovanie.“
Bodový systém
Deti v internátnej škole si vychovávateľku Moniku veľmi obľúbili. Jej pracovný čas začínal hneď ako deťom skončilo vyučovanie. Žiaci sa stretli v komunitnom krúžku, kde zdieľali svoje pocity, problémy, odovzdávali si náramok priateľstva a podobne. Každý deň v týždni mali konkrétny program. V pondelky šport, v utorky a vo štvrtky práce na úseku, v stredy záujmové krúžky a v piatky bolo voľnejšie.
Deti mali rôzne poruchy učenia, Monika im teda pomáhala aj pri domácich úlohách: „Fungoval u nás takzvaný bodový systém. Deti boli hodnotené a ak nadobudli dostatočný počet bodov, išli na víkend domov. Ak nie, nemohli ísť.“ Monika si pochvaľuje kolegyne, vďaka ktorým sa o práci s deťmi veľa naučila. Veľmi dôležité bolo podľa nej nebrať veci osobne: „Veľmi mi pomáhalo, keď sme sa po službe s kolegami stretli a rozprávali sme sa spolu o tom, čo sme v ten deň s deťmi zažili. Zdieľali sme zážitky a radili si navzájom, to bolo veľmi nápomocné. Mali sme k dispozícii aj psychológov, v prípade potreby sme s nimi diskutovali, ako správne postupovať.“
Moniku vždy potešilo, keď si nejaké dieťa na ňu neskôr spomenulo formou listu alebo osobnej návštevy. Mala pocit, že je naozaj prospešná pre spoločnosť a pomáha deťom posunúť sa vo svojom živote ďalej.
Spolupráca s rodičmi
Aj rodičia sa museli učiť nové výchovné postupy, pretože tie, ktoré používali dovtedy, nefungovali. „Ja ako mladá absolventka som im hovorila, ako majú vychovávať svoje deti. Bolo to zaujímavé. Mnohí ťažko znášali, že ich dieťa skončilo v polepšovni. Prvé tri týždne boli vždy najťažšie, pretože vtedy prebiehala adaptácia a deti nechodili domov. Rodičia mohli prísť len na návštevu. Odlúčenie bolo pre nich najťažšie. Mnoho detí malo navyše i narušený vzťah so svojimi rodičmi, takže aj na tom sme museli pracovať. Niektoré deti som presviedčala, aby vôbec zavolali svojim rodičom, aby sa s nimi porozprávali. Celkovo sa však s rodičmi pracovalo dobre. Pretože, ak už dáte svoje dieťa do takéhoto zariadenia, je to dôkaz, že už neviete ako ďalej, a že chcete pomôcť svojmu dieťaťu. Mala som však aj matku, ktorá povedala, že by sa svojho syna najradšej vzdala.“
Porucha pozornosti ide ruka v ruke s poruchami správania. Dieťaťu s poruchou ADHD by sa mal venovať odborník a malo by dostať potrebnú pozornosť. Ak rodičia nemajú čas na deti, alebo nevedia, ako s nimi pracovať, začína sa tvoriť veľký problém, ktorý môže vyústiť až do porúch správania. „Keď sa ADHD nerieši v zárodku, problémy sa začnú stupňovať vo viacerých prostrediach. Nedejú sa iba v škole, ale aj doma. Dieťa si neplní povinnosti, uteká z domu, šikanuje spolužiakov, alebo je samo šikanované. Je nezvládnuteľné v škole aj doma. Rodičom, žiaľ, nezostáva nič iné, iba ho dať do sanatória. Samozrejme, na základe odporúčania psychológov a školy,“ opisuje Monika štandardný postup.
Nový smer
Stáva sa, že ľudia, ktorí robia prácu s deťmi srdcom a zanietene, narazia neraz na istý odpor školského systému: „Tým, že som chcela meniť veci k lepšiemu a nebolo mi to umožnené, cítila som veľké sklamanie a frustráciu. Napriek tomu, že som svoju prácu milovala, rozhodla som sa odísť,“ prezradila nám Monika.Nechcela ostávať v pracovnom prostredí, ktoré nebolo podľa jej slov dostatočne tvorivé a akési opraty ju nepustili robiť veci tak, ako túžila. Považuje to aj za dôvod odchodu mnohých šikovných ľudí zo školstva. Začala teda uvažovať nad veľkou zmenou. Odjakživa ju to podvedome ťahalo k médiám. Začala pracovať v regionálnej televízii a v rádiu Viva, kde strávila približne rok.
Po istom čase televízia Markíza vyhlásila konkurz na redaktorku domáceho spravodajstva, na ktorom uspela. Odísť zo sanatória do televízie bolo pre Moniku veľkou zmenou. Chytila šťastie za pačesy a dnes je z nej spokojná redaktorka. Práca v médiách je pre ňu dynamická a zaujímavá. Vo voľnom čase objavila čaro paddleboardingu, chodí často bicyklovať a veľmi rada šije. V myšlienkach je vtedy so „svojimi deťmi“, ktoré občas stretáva, alebo si s nimi volá či píše. „Som rada, že som mala možnosť vykonávať najprv vychovávateľku a viem oba svety porovnať. Deti mi chýbajú a často myslím na to, ako sa majú, dokonca sa im často venujem aj v téme školstva v mojich reportážach,“ nezabúda na pracovnú minulosť dnes už reportérka domáceho spravodajstva.
