„Myslím si, že som na rodinu mala šťastie,“ začína mi svoj príbeh rozprávať Marína. Čo- to už o nich viem, preto ma tento štart mierne zaskočil…
Maríniným rodičom sa nedá odoprieť fakt, že jej dali materiálne všetko, čo si v tej dobe mohli dovoliť. Hoci bola totalita, dievča spoznávalo svet a pýšilo sa oblečením z „tuzexu“, aké jej ostatné baby mohli len závidieť. A ona mala pekné veci rada. Vlastne má rada všetko pekné a krásu vidí aj tam, kde ostatní už dávno zatvárajú oči. Taká je. Dodnes.
Bulharsko
Ich rodina bola vždy normálna, ale predsa čímsi vyčnievali. V dobe, keď všetci jedávali párky a chlieb s masťou jej otec pripravoval deťom na raňajky ovsené kaše a cvičili spolu „päť Tibeťanov“. Vtedy sa na tom s bratom smiali. Dnes chápe, že zdravý životný štýl držal otca nad vodou. Akonáhle poľavil, šlo to s ním dolu vodou a potešenie hľadal na dne pohárika. Práve v období, keď jedným z takýchto alkoholických úletov prechádzal, mladé dievča sa rozhodlo, že musí okúsiť život inde. A tak sa ako odchovankyňa bulharskej školy vybrala na pracovné leto práve tam. Jej múdra mama tušila, že dcéra jej odišla už navždy, hoci mala len osemnásť.
Láska si ťa nájde, keď nehľadáš
Samozrejme, modrooká blondínka pútala v letovisku nemalý záujem. Bola síce mladučká, ale veľmi šikovná a učenlivá delegátka. Nejeden turista by si ju hneď vzal naspäť domov. Vôbec ju to netrápilo. Už vtedy mala skvelú vlastnosť, ktorá mnohým ľuďom chýba. Vedela si svoj ostrov šťastia hravo vybudovať len tak z pekného počasia a dobrého vzduchu okolo seba. A práve to si všimol zamestnanec letoviska Milko, ktorý mal na starosti bar a jeho zamestnancov. Nedá sa povedať, že šlo o lásku na prvý pohľad, keďže si ho nevšimla. Skôr, ako ho zbadala, absolútne ju opantala jeho podmanivá vôňa. Dodnes, keď si na to spomenie, zalesknú sa jej v očiach slzy.
Miláčikovia
Je zaujímavé, ako sa priťahujú a dopĺňajú ľudia, ktorí k sebe patria. Presne takí boli. Ani nevedeli ako a stali sa akýmisi maskotmi letoviska. Turisti sa s nimi fotili, nadväzovali nové kontakty a priateľstvá a vo voľnom čase sa venovali jeden druhému. Veľmi rýchlo z nich bol akýsi pseudomanželský pár „domácich“, hoci on bol od nej o jeden život starší. Keď sa po lete lúčili, plakal s nimi celý hotel, ale oni vedeli, že toto je len začiatok. Navštevovali sa, vždy ako to bolo možné a nevedeli sa dočkať ďalšieho leta, na ktoré pocitovo čakali celú večnosť. Dočkali sa a hneď na letisku pokľakol aj s prsteňom. Neváhala a svoje áno vykričala do celého sveta. Boli najšťastnejší na celej zemeguli a svojim šťastím dokázali prežiariť celé okolie. Každý chcel byť s nimi.
Pozor na svoje myšlienky
Marína sa nezvykla trápiť zbytočnosťami, ale po rokoch otcovho striedavého upadania do alkoholizmu a naopak obsedantne zdravého životného štýlu, mala neuveriteľný strach o blízkych ľudí. Ak sa niekto omeškal, či nedal vedieť, automaticky sa jej pred očami vynárali katastrofické scenáre, ktoré jej nedali spať či sústrediť sa. Milko bol našťastie z tých, čo mali pochopenie a mladé dievča zbytočne netrápil „chlapáckymi“ úletmi a výjazdmi. Vždy dal vedieť. „Nechápala som, kde je. A už sa začala spúšťať typická lavína scenárov. Videla som policajné pásky, húkačky, samú seba ako nemo hľadím na havarovanú motorku a obďaleč jeho topánky,“ spomína si na najhoršiu noc svojho života a ja opäť zbadám lesk v jej očiach. Smútok sa už navždy stal spoločníkom jej úsmevu. Tentokrát to však nebola len iracionálna predstava. Milko v tú noc neprišiel a už sa nevrátil nikdy. „Iracionálny“ scenár takmer do bodky zmapoval, čo sa v tú noc stalo.
Čas plynie
Stala sa z nej kniha s čistými listami. Apatická chodiaca telesná schránka bez duše. Mechanicky vykonávala úlohy a každé ráno čakala len na okamih, kedy si opäť ľahne a stretne sa s láskou svojho života v snoch. Dokonca sa zvykla budiť na omamnú vôňu, ktorou ju prvé leto absolútne opantal. Hovorí sa, že čas všetko zahojí, ale to je hlúposť. Nezahojí nič, len človeka strhne prúd povinností a sled života, ktorý je nezastaviteľný. Bolesť ostáva. Hoci Marínu všetci odhovárali, nedala sa a do hotela sa vrátila aj ďalšie leto. Stretávala sa s jeho mamou a ľuďmi, ktorí ho poznali a jej to vedomie, že vedia a chápu, robilo dobre. Opäť sa ponorila do svojej práce, naďalej vytrvalo ignorujúc turistov a ich narážky na rande a návrat domov. Až do jedného dňa…
Peter
Jedna partia chlapcov zo stredného Slovenska bola niečím iná. Nemali typické „blbé reči“ a užila si s nimi kopec zábavy. S jedným z nich, s Petrom, sa dokonca dohodla na rande, keď sa vráti domov. A vtedy nadišiel nečakaný zvrat. Prvýkrát po dlhej dobe sa domov začala tešiť. Peter ju čakal už na letisku a zobral ju priamo na byt, kde býval. Hoci si nemyslela, že je to možné, druhýkrát v živote pocítila spojenie duší. Bolo v šoku sama zo seba. Otehotnela.
Rodinná svorka
Vlastne ani dnes, po vyše dvadsiatich rokoch manželstva nechápe, ako sa Petrovi podarilo pripútať si ju. Brali sa, keď bola v piatom mesiaci a behom krátkej doby sa im narodili ďalšie dve dcéry. Hoci šlo o náročné obdobie, spomína naň s láskou. Manžel ako správny chlap veľa pracoval a Marína bola s deťmi väčšinou sama. Nevadilo jej to. Obklopila sa šťastím, tak ako to vie len ona. Dodnes ju Milko občas v sne navštívi a ona sa budí vdychujúc jeho neodolateľnú vôňu a rýchlo si utiera slzy, ktoré jej stekajú po lícach. Vtedy ju Peter zvykne zavolať do kuchyne a dajú si spolu jej obľúbenú šálku kávy. Dve z ich troch dievčat sú už dospelé, ale všetci si radi vychutnávajú spoločný čas. Vedia o jej rane z minulosti, ale tiež vedia, že tú ranu na duši vyliečili oni. Rodinná svorka.
Je zvláštne, že niekto svoju spriaznenú dušu nestretne nikdy a Marína stretla v živote hneď dve. Láska má veľa podôb, či už je ukončená predčasne alebo naplnená po samý okraj pohára. Nakoniec len vďaka láske môžeme napredovať, nech už je to akokoľvek.
