„Vždy som milovala kreslenie. Moment, keď sa ceruzka dotkla papiera a začala na ňom nechávať odtlačok svojej tuhy bol pre mňa čosi ako meditácia. Učiteľky boli zo mňa zúfalé, pokreslené som mala všetky zošity aj knihy a nič iné ma nezaujímalo. Až kým mi srdce nepokreslil muž môjho života…“ začína svoj skutočný príbeh ďalšia z radov odvážnych žien zdieľajúcich svoje osudy s čitateľmi Slovenky.
„Nik ho neprekoná,“ povie rázne Aneta a môj zrak zaujmú jej potetované ruky. Je tvrdá a poznámku o spomienkovom optimizme preto radšej prehltnem. Nemá to už zmysel. Trápila sa preňho roky a potom odišiel. Na večnosť…
Nevinné poobedia
„Pokreslím ťa všade,“ šepol jej na prvom rande. Mala vtedy štrnásť, on už dvadsať. Tetoval v sídliskovom salóne a bola to jeho vášeň. Spájalo ich to. Čiary, ryhy a obrysy, u jedného na koži, u druhej na papieri. Chápali sa, hoci bola len dievčatko. Prvýkrát pocítila akési šteklenie. Tam dole. Nevedela, čo si má o tom myslieť, chápala len toľko, že tento pocit je veľmi príjemný a rada by ho zopakovala. Keď sa jej zrazu dotkol ramena pri naznačovaní, kam by čo „nakreslil“, myslela si, že exploduje. Stretla sa s vlastnou sexualitou, o ktorej ešte včera ani netušila. A tak začal kresliť a ona v tom bola až po uši. „Mama by ma rovno zabila, keby vedela, kam po škole chodím a čo stvárame,“ priznáva Aneta a aj po rokoch sa stále pýri. Števo si z nej spravil plátno, ktoré krok za krokom vypĺňal výplodmi svojej fantázie. Ich stretnutia boli plné vášne a bezhraničnej tvorby. Každé so sebou nieslo nový výtvor, dokonalé umelecké dielo, na ktoré bola pyšná a slúžilo ako memento nezabudnuteľných chvíľ jej mladého života.
Ty neješ?
Prvý problém prišiel spolu s letom. Umelecké diela na jej koži mali ostať v tajnosti, ale vysoké teploty so sebou prirodzene prinášali zhadzovanie oblečenia. Ona však nemohla. Ani na kúpalisko. Nikam. Jej poznávacím znamením sa stali dlhé rukávy a nohavice bez ohľadu na počasie. „Ana, ty neješ?“ okríkla ju raz nie práve najsympatickejšia telocvikárka, ktorej nešla do hlavy dlhá tepláková súprava v horúcom júni. Po zápornej odpovedi pani „starostlivá“ zavolala do školy rodičov a konzultovala situáciu aj s riaditeľkou. Aneta však nepoľavila. Trvala si na svojom, že nerada ukazuje svoje telo a dostala sa až k psychologičke. Konečne mohla niekomu povedať, čo je vo veci. Števa milovala hlbokým citom, ktorému by svet neporozumel a navyše žili intímne, čo bol pre jej nízky vek pre jej plnoletého „osudového“ problém. Odľahlo jej, keď sa konečne mohla zdôveriť. Čo však bolo horšie, meškalo jej to…
Mladá mama
Porodila pätnásťročná a vek už potom nikto neriešil. Otec zostal neuvedený a Števo jej bol vďačný za to, že mu nespôsobila problémy. Trápilo ho, že jej zničil život a kolegiálne ho začal ničiť aj sám sebe. Drogy, alkohol, hríby, nič mu nebolo cudzie. Raz ho v radostnom opojení prepadla skvelá myšlienka a šiel sa vykúpať do Zlatých pieskov. Nikdy sa už nevrátil. Bývala u rodičov spolu s bábätkom a chystala sa na ŠUP-ku. S obrovskou dierou v srdci a dušou roztrhanou na malé kúsky. Bol na ňu až bolestný pohľad, ale tvorivé prostredie ju postupne vytrhlo z najväčšej krízy. Tvorila, rástla a spolu s jej úspechmi rástla aj malá Emily. Netrvalo dlho a v jej živote sa zjavil ďalší muž. Rado. Žoviálny bohém, ktorý jej smutný svet osviežil radosťou a ľahkosťou bytia. Boli spolužiaci a spájala ich vášeň pre umenie. Rado si dokonca obľúbil Emilku. Keď zmaturovali svadba bola na spadnutie.
Prečítajte si tiež
Zmena nálady
Ana si po čase začala spytovať svedomie. Na čo vlastne chystajú svadbu? Prečo by sa mala za Rada vydať? Nie je sloboda tou najväčšou devízou, ktorú si človek môže dopriať? Pálčivé otázky začala riešiť so svojim milým. „Nechcem žiť s pobehlicou,“ vyriekol nekompromisne. Mladá slobodná mamička skrátka nepasovala do jeho rozvíjajúcich sa spoločenských kruhov a zlegitimizovať by ju mohla práve svadba s ním. „Mala by si sa tešiť,“ zaklincoval to. Prozreteľne vzala nohy na plecia a utekala kade ľahšie. Dnes, keď ho stretne aj s jeho dokonalo strhanou pani manželkou je šťastná, že mala viac šťastia ako rozumu. Lebo aj vtedy, keď ho opúšťala jej perióda meškala, ale našťastie nie nadlho. To by bol už hotový citový guláš, ktorý by možno nezvládla. Ale to sú len zbytočné dohady, všetko je tak ako má byť.
Moje, tvoje
S Alexom sa stretla na vernisáži. Bola šťastná, že vďaka oddanej pomoci rodičov mohla naďalej pestovať svoju kariéru a záľubu v jednom. „Sledujem ťa už roky,“ prezradil jej hneď na úvod a ju prvýkrát prekvapilo, že ju niekto spoznal. Už čo to ilustrovala, ale k menu na obale knihy si tvár priradí len málokto. A tie jej boli navyše zamerané na ženské publikum. Chvíľu si preto myslela, či Alex nie je inak orientovaný. Keď jej vyrozprával svoj životný príbeh, pochopila, že je všetko inak. Bol vdovec a sám sa staral o malého syna. Vychovávať malé dieťa pri kreatívnej práci nie je vždy med lízať. Dokonale sa chápali a tak si začali pomáhať. Raz ona jemu, inokedy on jej. Až jedného dňa uložili obe deti u neho a po fľaši vína sa uložili aj oni sami. Do jednej postele. Líhajú si do nej dodnes. Deti už podrástli a patchworková rodina si pomaly buduje domček na okraji mesta. Čoskoro k nim pribudne malý člen rodiny, na ktorého sa všetci veľmi tešia.
Volať sa má Oskar, lebo so správou o tom, že príde na svet, prichádza do ich životov aj úplne nové svetlo a energia.
