Moje slová sú určené prevažne čitateľkám, tým, ktoré v časoch dospievania, v rámci základných vývinových úloh (tak to kedysi popisovali psychológovia ) presedeli hodiny nad romantickými „ slaďákmi“, typu low-story, či Harlekýn…
Aspoň v mojich časoch. Zväčša sa v nich objaví hrdina – krásavec, nejakým spôsobom zachraňujúci dámu svojho srdca…Porozprávam vám teda príbeh, ktorý sa mi reálne stal.
Nudný výlet
V jedno leto ma pozvala sesternica z Michaloviec na „ nákupný zájazd“ do neďalekého mestečka v Maďarsku. Nie som akurát milovník trhových akcií, no prisľúbila som a tak sme išli. Ako vedúca autobusu mala vyhradené dvojsedadlo vpredu, vedľa šoféra. Po nudných nákupoch sme konečne vyrazili na cestu späť. Náš vodič však mal za sebou celonočnú jazdu v predchádzajúci deň a tak sa udržiaval v bdelom stave lúpaním semiačok slnečnice.
Možno preto nezbadal pred nami prudko zastavujúcu dodávku a napriek brzdeniu som s vytreštenými očami videla ako sa „ nasúvame“ prednou časťou autobusu na dodávku. Počula som rinčanie skla a škripot plechu, vytekajúcu tekutinu. Vzápätí som pocítla neskutočnú bolesť v ľavej nohe. Začala som vrieskať, metať sa, no noha uviazla v pokrivenom plechu. Akosi ma napokon vypáčili, dvere však boli pokrivením zablokované. Z filmov mám zafixované, že bude nasledovať výbuch, požiar a ja tu umriem. Tak nezmyselne! napokon som pocítila pod sebou pevnú zem -posadili ma na okraj rigolu pri ceste. Oči som mala stále zatvorené, počula som iba pokyny, že mám zhlboka dýchať. Bála som sa ich otvoriť, že uvidím odtrhnutú nohu, či trčať kosť.
Hrdina
Napokon som oči začala pomaly, pomaličky otvárať. Cez malú štrbinku som zazrela…bol to sen? Tie najkrajšie, najuhrančivejšie, najčiernejšie mužské oči na svete! Keby len oči! Celá tvár uhrančivá. Čierne, tmavé vlasy. Elegantne oblečený muž mi ustarostene hľadel do tváre. V okamihu sa mi premietli všetky archetypy romantických hrdinov. Niečo medzi Joffrey de Peyracom a Davidom Copperfieldom… K mojim ušiam doľahli jeho slová, i hlas bol hlboký, zamatový, no nerozumela som nič. Myslela som, že nerozumiem, lebo nie som v bdelom stave, no napokon som pochopila, že to bolo maďarsky.
Vysvitlo, že to bol lekár, ktorý šiel náhodne cestou a videl haváriu, pristavil sa, či je niekto zranený. Prozaicky dal pokyny našim cestujúcim, uviedol, že som utrpela posttraumatický šok, som veľmi bledá, dávali mi vodu, zabalili do deky a stopom ma aj so sesternicou odviezli späť do mestečka na pohotovosť Tam mi museli rozstrihnúť legíny, také obrovské vajce som mala na holennej kosti, zasádrovali komplet až po rozkrok a odviezli späť k autobusu, kde sme mali počkať na náhradný spoj.
Vďaka
Príbeh vcelku prozaický, no ten obraz najkrajšieho muža, akého som kedy videla, ktorému na mne a iba na mne tak záležalo hoci iba profesionálne a iba chvíľočku, ten ustarostený pohľad krásneho muža mi zostal v hlave a predstavách dodnes. Možno nás náhoda dá niekedy zas dohromady. Lebo som sa mu nestihla ani poďakovať za …sen ?
čitateľka Natália Grajciarová