Tajne si myslím, že lenivé dieťa neexituje. Iste, niektoré deti hovoria. „Neskôr, o chvíľu… si upracem, umyjem zuby, budem sa učiť…,“ ale nič z toho neurobia a rodič ich začne naháňať, lebo si nevie rady.
Iné dieťa nechce pomáhať ani sa premáhať, a hovorí „Urob to ty“. Niektoré by len vylihovalo, spalo a vyzerá to tak, že sa mu nechce robiť nič.
Nazvali sme to lenivosť
Je lenivosť vôbec prirodzená vlastnosť? Pre dieťa je prirodzené byť plný energie, zvedavosti, radosti zo života, súhlasíte? Pokiaľ je dieťa iné – niečo neprirodzené ho postretlo, alebo si jeho prirodzenú reakciu nesprávne vysvetľujeme.
- Ak dieťa nerobí takzvanú povinnosť ale pritom čulo robí niečo iné pre neho zaujímavé – nie je lenivé, je nemotivované alebo odradené od robenia takzvaných povinnosti. Nevidí v nej zmysel a nemá z nej dobrý pocit.
- Ak dieťa nerobí skoro nič, nie je lenivé, ale unavené, choré, alebo depresívne.
- Ak dieťa vzdoruje tlaku, aby niečo robilo, nie je lenivé, ale cíti sa deptané a nepochopené a bojuje proti tomu.
- Ak dieťa odkladá niektoré činnosti výkonového charakteru, nie je lenivé, ale sa bojí zlyhania a uverilo od dospelých, že robiť chyby znamená byť chybný.
- Ak dieťa zabúda robiť ešte nie dostatočne zvládnuté veci, nie je lenivé, je nedoučené a potrebuje aby tieto činnosti sprevádzal dospelý, ktorý ich má zvládnuté a sprevádzal s posilnením, úctou, humorom a príkladom.
- Ak tínedžer odmieta rodičovské vedenie, v izbe má doslova skoro bodrel, nie je lenivé, ale dospievajúce a potrebuje hľadať vlastnú cestu, ktorá občas začína negáciou pravidiel o povinnostiach.
- Ak má dieťa rodiča, ktorý sám odkladá povinnosti, obáva sa zlyhania, tak dieťa rodiča kopíruje.
- Ak dieťa počuje od rodiča alebo učiteľa, že je lenivé a vníma, že tým myslia, že je nepodarené a má nejakú zlú vlastnosť, uverí tomu a pokračuje v duchu tejto viery.
Nebojujme s dieťaťom
A pravda – dieťa pritom všetkom nie je pasívne – samo prikladá svoje chápanie, svoje emócie, môže aj manipulovať a hľadať čo najľahšiu cestu, tvorí svoju tzv. lenivosť aktívne aj keď zväčša nie celkom znalé veci. Čo z toho plynie? Ak máme pocit, že naše dieťa je lenivé, môžeme ho „naprávať“, kritizovať, disciplinovať a bojovať s ním. Boj s vlastným dieťaťom je emocionálne vyčerpávajúci, až do drene kostí smutný a… márny.
Môžeme sa zamyslieť, čo vlastne naše dieťa skutočne potrebuje, čo sa za lenivosťou skrýva. Ak naozaj chceme pomôcť dieťaťu zmeniť sa, potrebujeme sa aspoň trochu najprv zmeniť my, ako rodičia. Potrebujeme vnímavý a neodsudzujúci kontakt s dieťaťom, venovať čas pozorovať ho, byť s ním, rozprávať. Potrebujeme venovať najprv čas sami sebe. Priznať si, aké negatívne emócie v nás správanie dieťaťa vyvoláva, uvidieť vlastný hnev a za ním azda hanbu, pocit vlastného zlyhania, pocit sklamania, inakosti, netolerancie, strachu. A pustiť tieto emócie. Potrebujeme načítať aj vlastné presvedčenia o výchove, a pokiaľ sú príliš tvrdé alebo príliš mäkké, hľadať lepšie. Sú to prirodzené rodičovské výzvy, prirodzené, alebo naučené od našich rodičov, odovzdané ako štafeta. Vymeniť takú štafetu za pokoj a lásku. Najprv k sebe a potom k dieťaťu – aj keď je „lenivé“. Prirodzenosťou myslím to, že výzvy sú dobrou súčasťou života. Veľmi dobrou. A myslím aj to, že naše lenivé dieťa nie je chybné a my nie sme chybní rodičia. Učíme sa, hľadáme, meníme sa, rastieme. A to je prirodzené.
Jasné pravidlá pomôžu
Zmena je náročná vec, teda proces. Potrebuje nastaviť pravidlá, ktoré obsahujú jasnú dohodu, plán, trpezlivé udržiavanie, emocionálne zdroje posilnenia, nádej a vieru v možnosť zmeny, lásku… a radosť z procesu zmeny, určitú ľahkosť, úsmev. Povinnosti nie je treba znechutiť tým, že každý musíme robiť aj to, čo sa nám nechce, lebo…. lebo čo? Ako to má dieťaťu dať zmysel? Pokiaľ sa dá, potrebujeme premeniť povinnosť na zmysluplnú vec. Poriadok pomáha nájsť veci, ktoré potrebujeme a pomáha mozgu, aby nemusel byť v chaose vecí. Učenie prináša radosť z poznávania – pokiaľ sú chyby naši priatelia. Únava je prirodzená a rešpektujeme ju oddychom, hľadáme rôzne spôsoby oddychu a radosti. Povzbudzujeme pri chybách a utešujeme smútok, dovolíme krátko vypeniť hnev bez ubližovania sebe alebo druhému. Prakticky konáme empatiu a priateľstvo ale aj rozumné hranice. Pokiaľ to nejde a nestačí – určite vyhľadáme pomoc, napríklad psychologickú – a to nie len pre dieťa, ale aj pre nás rodičov.
Potrebujeme vnímavý a neodsudzujúci kontakt s dieťaťom, venovať čas pozorovať ho, byť s ním, rozprávať. Potrebujeme venovať najprv čas sami sebe.
PRIPRAVILA: OĽGA KOSTELNÍKOVÁ
